Mrazivé príbehy z drsného severu

Duo Erik Axl Sund: Písať sám musí byť peklo

19. 11. 2014
Pred štyrmi rokmi boli obaja v depresii po rozchode a rozhodli sa z nej dostať písaním. Trvalo tisíc strán, kým si Švédi Hakan Axlander Sundquist a Jerker Eriksson vybili hnev.


Potom im došlo, že vytvorili hypnoticky fascinujúci príbeh o posadnutosti, pomste, psychoanalýze a vykúpení. Havranie dievča je kniha plná násilia, ktorú však ťažko pustiť z ruky. Vydali ju v 37 krajinách, o práva na sfilmovanie sa už zaujíma HBO aj ďalšie tv stanice. Sympatickí Švédi píšuci pod pseudonymom Erik Axl Sund pred pár dňami zavítali aj na bratislavskú Bibliotéku. Fanúšikom tu podpisovali druhý diel trilógie nazvaný Plameň túžby.

Autorské duo Erik Axl Sund je vraj nástupcom úspešného Stiega Larssona, autora slávnej krimitrilógie Milénium. Teší vás to alebo vás porovnávanie zo zásady hnevá?
Hakan: Sme zo Švédska, žili sme v rovnakej časti Štokholmu, takže je celkom prirodzené, že nás porovnávajú. Nič zlé si o tom nemyslíme.
 
Je to pre vás pocta či záväzok?
Hakan: Určite pocta. Stieg Larsson je autor bestsellerov, a celkom dobrý. Takže nám porovnávanie neprekáža, ale nie je naším cieľom.
 
Očakávali ste taký úspech Havranieho dievčaťa?
Hakan: Písať sme začali s úmyslom, že to bude akási samoterapia. Písali sme teda sami pre seba. Keď sme skončili, vedeli sme, že sa nám podaril celkom dobrý román, ale to neznamená, že to bude úspech. Vlastne sme ani nevedeli, že ho vydáme.
 
Funguje terapia písaním? Cítite sa teraz lepšie?
Hakan: Áno, teraz sme celkom šťastní.
Jerker: Istým spôsobom.
 
Pred časom ste sa vyjadrili, že práve depresia či osobná kríza je ten správny stav na písanie trileru. Keď teda depresia pominie, je to pre vás ako autorov dobrá správa?
Hakan: Ale čakajú nás iné tlaky, od čitateľov. Len čo sme ukončili trilógiu, nútili nás napísať štvrtú knihu. Museli sme hľadať istotu. Práve preto je dobré, že pracujeme ako dvojica a navzájom sa môžeme uisťovať, že sme dobrí a stojí za to pokračovať.
Jerker: Museli sme si znovu vytvoriť tú náladu, v akej sme boli, keď sme začali písať. Ale zasa sme museli dávať pozor, aby sme ľudí príliš nevydesili. Pritom sme nechceli podľahnúť autocenzúre a chceli sme: písať, písať!
 
Niekedy o sebe hovoríte ako o jednej bytosti s dvoma hlavami, ako to funguje?
Hakan: Tak to bolo na začiatku, ale teraz sme už našli spoločnú reč. Totiž Jerker sa vyjadruje o dosť komplikovanejšie ako ja.
Jerker: Celý čas si vzájomne vymieňame texty a v istom momente, ťažko povedať v akom, zrazu už neviem spoznať, ktoré pasáže som napísal ja a ktoré Hakan.
Hakan: Jednoducho nevieme, kto čo vymyslel.
 
Máte rovnaký literárny vkus? Čo radi čítate?
Hakan: Áno, čítame hlavne klasické romány. Sme veľkými fanúšikmi Kurta Vonneguta, stále sa vraciame k Heinrichovi Böllovi a rôznym švédskym autorom. Ale takmer nečítame kriminálky.
 
Zmenil sa vám život po vydaní Havranieho dievčaťa?
Jerker: Áno. Trvalo to tri či štyri roky, ale teraz je náš život iný…
Hakan: Odišli sme zo zamestnania a teraz sa celý čas venujeme len písaniu.
Jerker: Zistili sme, že písaním sa dá živiť, že to môže byť náš džob.
Hakan: A otvorili sme si galériu v centre Štokholmu. Polovica priestoru je naša kancelária, kde sedíme od deviatej do piatej a píšeme.
 
Takže ste si písaním zarobili dosť peňazí na otvorenie galérie?
Jerker: Nepíšeme pre peniaze, len pre zábavu.
Hakan: Ide o to, s čím to porovnávate. Nekupujeme si žiadne výstrelky, žiadne drahé autá…
Jerker: Ja dokonca žiadne auto ani nemám.
Hakan: Nemáme normálnu prácu.
 
Spoznávajú ľudia vaše tváre na ulici v Štokholme?
Hakan: Myslíte v oblasti, kde sa pohybujeme? Tam nás poznali aj predtým.
 
Vďaka vášmu účinkovaniu v elektropunkovej kapele I love you baby?
Hakan: Skôr preto, že sme osobité ksichty.
Jerker: Bývame tam už dlho, takže veľa sa nezmenilo.
Hakan: Viete, Švédi sú dosť plachí. Niekedy ich vidíte, ako si na vás ukazujú, ale neprihovoria sa.
Jerker: A sme aj zdržanliví voči médiám. Nechceme, aby nás ľudia spoznávali.
Hakan: Ľudia vo Švédsku sa celkovo neradi ukazujú.
Jerker: Pôsobilo by na nás desivo, keby nás každý poznal.
 
Nie ste teraz vo Švédsku celebrity?
Jerker: Celebritný je možno pseudonym Erik Axl Sund, ale inak – nechali sme si aj narásť brady. Nechali sme sa nafotiť a hneď po fotení sme zmenili imidž. Takže si môžeme žiť tak, ako predtým.
 
A ako ste zmenili imidž Švédska? Vraj sa vám nepáčila jeho nezaslúžene dobrá povesť mierumilovnej krajiny…
Hakan: Imidž sa začal meniť už koncom 60. rokov a môžu za to kriminálky manželského páru Maj Sjöwallová a Per Wahlöö, potom máme Lisu Marklundovú, Henninga Mankella a samozrejme Stiega Larssona, tí to všetci začali už predtým.
Jerker: Všetkých zaujímali sociálne pomery a v ich dielach sú aj kriminálne prvky.
 
Možno si teraz ľudia myslia, že Švédsko je veľmi temná krajina, kde sú vraždy čosi celkom bežné?
Hakan: Švédsky kráľ nedávno v rozhovore povedal, že sa mu nepáči, aký obraz krajiny vytvárajú švédski krimiautori. Nie je to dobré pre export, mali by sme vraj zmierniť.
Jerker: To je neuveriteľné.
 
Ako by ste opísali Švédsko cudzincom, aká krajina to teda je?
Hakan: Samozrejme, je to celkom pekná krajina.
Jerker: Štokholm je fajn, každému by som odporúčal sem prísť.
Hakan: Ale existuje tu dvojaká morálka. Švédi by boli dobrí v exporte zbraní, ale zároveň chcú svoju krajinu vykresľovať ako raj.
 
Na čo švédske ste hrdí?
Jerker: Vo Švédsku patrí príroda každému, môžete si voľne chodiť po lese a zbierať lesné plody či huby, to inde na Západe nie je bežné.
 
Je Švédsko bezpečná krajina?
Hakan: Áno, ale závisí od toho, s čím ju porovnávate. Ale žije sa tu dobre.
 
S vašou elektropunkovou kapelou I love you baby! ste cestovali na turné po Poľsku, Rusku, Bielorusku, Ukrajine. Prečo práve tam?
Hakan: Náhodou. Mali sme manažéra, ktorý nám tam vybavil turné. Povedali sme si, prečo nie?
 
Nemajú tieto krajiny ešte temnejšie tajomstvá ako Švédsko?
Hakan: Samozrejme, také Bielorusko je veľmi kontroverzná krajina. Veľmi milí ľudia, ale krajina má aj druhú stránku. Cítili sme sa tam klaustrofobicky. V istom čase, keď sme tam boli, bola napríklad červená farba symbolom opozície voči prezidentovi Lukašenkovi. Ak ste mali na sebe niečo červené, hneď ste patrili medzi podozrivých.
 
Na konci knihy je poďakovanie vo forme: Ani živej duši. Prečo?
Hakan: Po švédsky je tam niečo skôr vo význame: Fuck you. Keď sme knihu písali, boli sme veľmi nahnevaní. Bol to vtip. Viete, normálne sa v knihách siahodlho ďakuje rodine, priateľom, známym… My sme boli stručnejší, najskôr to bol vtip a potom sa nám to zapáčilo, tak sme to tam ponechali.
 
Vy ste celkovo alergickí na pokrytectvo a faloš – napríklad aj na idylické obrázky Carla Larssona, ktorého dielo ste v pozmenenej podobe použili aj na obálke svojej trilógie. Prečo ste si ho vlastne vybrali?
Hakan: Carla Larssona vo Švédsku pozná každý.
Jerker: Mysleli sme si o ňom, že je extrémne známy v celom svete…
Hakan: …ale ukázalo sa, že je známy len vo Švédsku. Jeho obrázky má doma každý. Aj my dvaja sme vyrástli obklopení jeho obrázkami.
Jerker: Viete, celé je to falošné. Na jeho obrázkoch vždy svieti slnko, každý je šťastný, má pekný dom, všetko je perfektné.
Hakan: V čase, keď sme dokončovali našu knihu, vyšla vo Švédsku biografia Carla Larssona. Nebol to veľmi milý človek.
 
Ale teraz ste ho preslávili v šírom svete…
Hakan: Nie, už bol slávny. Pritom jeho žena bola oveľa lepšia maliarka ako on. Len o nej nikto nevedel, kvôli nemu. Bol sviňa.
Jerker: Priznal – nie verejne, len v súkromnom liste – že zneužil jedno štrnásťročné dievča. Ten obraz je na obálke druhého dielu našej trilógie. V origináli Larsson maľuje nahé dievča a sám sa odráža v zrkadle. Hneď ako dievčinu namaľoval, ju zneužil a opisoval ju ako kus mäsa. Preto sme jeho obraz na našej obálke pozmenili a v odraze zrkadla namiesto maliara vidieť kusy mäsa.
 
Keď píšete o rôznych brutalitách a násilnostiach, môžete tým niečo zmeniť? Máte silu zmeniť zákony týkajúce sa pedofilov a vrahov?
Jerker: To nie. Ale keď vyšlo Havranie dievča, dostávali sme veľa listov – od dievčat. Vraj píšeme o nich. Cítili empatiu. Ale zmeniť svet, to je príliš veľká úloha. To nebolo našou ambíciou. Chceli sme písať o veciach, ktoré nás desia a z ktorých sme smutní.
 
Vraj nemáte radi uhladené kriminálky. Čo si myslíte napríklad o Herculovi Poirotovi?
Jerker: Je príliš uhladený. Ale v tom je to práve trochu perverzné. Ľudia umierajú, ale vy stále pijete svoju šálku čaju. To je oveľa perverznejšie ako naše knihy.
 
Ale vaše knihy obsahujú dosť násilia a ľudia si ich čítajú, aby sa uvoľnili – to nie je čudné?
Hakan: Ale to je v poriadku.
 
Celý príbeh má okolo tisíc strán, prečo nie je v jednej knihe, ale rozdelený do troch pokračovaní?
Hakan: Vo Švédsku sme v dosť malom vydavateľstve a náš šéfredaktor povedal, že by bola komerčná samovražda debutovať tisícstranovou knihou. Verili sme mu, preto sú z toho nakoniec tri knihy.
 
Vo Švédsku vyšli knihy s ročným odstupom, v Nemecku tento rok vydali prvý diel v júli, ďalší v septembri a tretí príde na trh v novembri. Čo je lepšie?
Jerker: Kratší odstup. Pri ročných pauzách už musíte do pokračovaní písať zhrnutie, čo sa stalo v predošlej knihe, lebo čitateľ na to mohol zabudnúť. V Amerike sme tiež museli písať resumé, to sa nám nepáčilo.
 
Cítili ste nejaký tlak na to, aby ste vo vašich knihách boli mimoriadne násilní? Kritici hovoria, že medzi Američanmi a Škandinávcami zúri konkurenčný boj o to, kto príde s brutálnejšími metódami zabíjania…
Hakan: Nie. Reálny svet je oveľa brutálnejší ako naša fikcia, stačí si otvoriť noviny.
 
Čítajú ľudia detektívky preto, že im na konci ponúknu vyriešenie prípadu? Alebo prečo?
Hakan: Možno z eskapizmu.
Jerker: Asi sa cítia bezpečne, keď ich čítajú. Vo vonkajšom svete sa deje veľa hnusných vecí a keď o nich čítate v bezpečí domova, máte dojem, že vás sa to netýka.
 
Prečo teda vy nečítate detektívky?
Jerker: Ale čítame, no asi iba jednu ročne.
Hakan: A teraz ani na čítanie nemáme toľko času, skôr robíme rešerše k veciam, o ktorých sami píšeme.
 
Ako vlastne vyzerá váš deň?
Hakan: O 8.45 vezmem svojho dvaapolročného syna do škôlky, potom idem do kancelárie, dám si s Jerkerom kávu a píšeme. A potom zasa idem pre syna do škôlky, pozeráme kreslené rozprávky, hráme futbal, nakupujeme, máme večeru.
Jerker: Občas ideme do kancelárie už o siedmej a pracujeme do polnoci, potom ideme von a opijeme sa.
 
Viete si predstaviť žiť v inej krajine?
Hakan: Rád by som žil v New Yorku, vlani som tam bol ako turista a zamiloval som sa do New Yorku. Stále rozprávam o New Yorku.
Jerker: Mňa zasa nadchýna Británia, cítim sa tam ako doma. Žijú tam zábavní ľudia.
 
Už ste napísali štvrtú knihu Glass Bodies, budete v písaní ďalej pokračovať?
Hakan: Práve sme dokončili piatu knihu. Je to zasa fikcia o Štokholme, Jens Hurtig, kolega komisárky Jeanette Kihlbergovej, je v tejto knihe hlavným hrdinom. Po tejto knihe si hádam vydýchneme. Sadneme si a začneme sa baviť o tom, čo ďalej. Ak budeme v tom čase ešte stále kamaráti, asi budeme pokračovať v písaní.
 
Hádate sa niekedy pri písaní?
Hakan: Na začiatku sme sa veľa hádali, bojovali sme. Hlavne ja som bil jeho. Pretože on je veľmi milý a nevracal mi to.
Jerker: Niekedy ma udrel, raz ma tak škrtil, že som istý čas ani nemohol rozprávať. Je veľmi nebezpečný.
Hakan: Ale už som civilizovanejší. Teraz už idem radšej na prechádzku a upokojím sa.
Jerker: Máme veľmi odlišný temperament.
 
To je zrejme dobré pre vaše písanie?
Jerker: Iste. Je dobré byť odlišný a bojovať, inak by sa nič nedialo.
 
Vždy sa viete zhodnúť, čo je najlepšia verzia?
Jerker: Väčšinou. Na kostre príbehu sa zhodneme, ale hádame sa o detailoch. Niekedy je to smiešne. Vieme sa hádať o jedinom slove. Vlastne je to strata času.
 
Vraj je pre vás hudba dobrým zdrojom inšpirácie. Akú hudbu radi počúvate?
Hakan: Punk rock zo starej školy, 70. roky, gitarovú hudbu. Jasné stručné slová, všetko sa vybaví za dve minúty. Podobne aj píšem.
Jerker: Tiež mám rád punk, prípadne post-punk zo začiatku 80. rokov.
Hakan: Rád počúvam pri písaní hudbu, ale on potrebuje ticho. Ale viete, on má problémy so sluchom…
Jerker: Píšeme v jednej miestnosti, sme meter od seba, delí nás len monitor počítača. Kedysi som mal slúchadlá, pretože Hakan počúval hudbu, rádio, do toho ktosi rozprával a Hakan pritom ešte po očku sledoval nejakú šou v telke – a pri tom všetkom ešte stíhal písať.
 
Máte dni, keď sa vám nechce písať?
Hakan: To mám celý čas.
 
Vlastne som čítala vaše vyjadrenie, že písať sám musí byť peklo…
Hakan: Presne to si myslím.
Jerker: Dokonca aj keď ste dvaja, môžete sa cítiť veľmi osamelo.
 
Takže rozchod vášho autorského dua nehrozí?
Hakan: Zatiaľ nie, uvidíme.
 
A čo vaša kapela? Je stále mŕtva?
Hakan: Bol som ženatý so speváčkou kapely, teraz som rozvedený. Sme síce priatelia, ale…
Jerker: Kapela je teraz v kóme, ale možno sa raz preberie k životu.
Hakan: Písanie nám aj tak zaberá veľa času.
 
Nechýbajú vám pankáčske časy?
Hakan: Len cestovanie, ale cestovať môžem aj teraz. Už nemusím spať na matracoch kdesi na povale…
Jerker: Ani nám už neplatia uhorkami. Raz sme cestovali 30 hodín vlakom do Charkova na východ Ukrajiny – aby sme hrali pre päť ľudí a psa. A tí povedali: zabudli sme si peniaze, tak tu máte uhorky a vodku. Bolo to fantastické. Tak sme sa hanbili, že sme sa museli smiať. Tak sme sa podelili o uhorky.
 
Rozumiete po rusky?
Jerker: Neponimaju po rusky. Ale viem čítať ruské písmo. Náš tour manažér tvrdil, že vie po rusky. Niekoľko rokov sme s ním cestovali…
Hakan: … a stále sme zažívali nejaké nedorozumenia. Raz nám Rusi povedali, že nehovorí po rusky, ale nejakou vlastnou rečou, do ktorej zakomponoval pár poľských slov, fínskych, ukrajinských… Ale bol sebavedomý a nejako to fungovalo.
 
Hakan, vy ste tiež raz absolvovali autorské čítanie v dánčine, a pritom vraj nehovoríte po dánsky. Ako to bolo?
Hakan: Bolo to propagačné turné. Neviem, prečo som to urobil, vtedy som hovoril áno na všetko a prikývol som aj na účasť v dánskom rádiu, kde som mal čítať po dánsky.
 
Rozumeli vám Dáni?
****Hakan:**** Chválili ma za veľmi dobrú výslovnosť.
****Jerker:**** Skúšali nás oboch, ale keď som začal po dánsky, tiekli im slzy od smiechu.
Hakan: Pre nás Švédov sa zdá dánčina veľmi iná, ale Dáni nám Švédom rozumejú.
Jerker: V písanej podobe dánsky rozumieme všetko, ale hovorená podoba je iná. A keď hovoria ľudia z Jutského polostrova, majú problém rozumieť im aj Kodančania.
 
Prezradíte niečo o svojej galérii?
Hakan: Je to galéria moderného umenia. Tvoríme spolu pop art. Medzi písaním občas robíme maľby, čo je veľmi zábavné. Tak sme si povedali, že chceme galériu na vlastné výtvory. Ešte sme ich ľuďom neukázali, máme ich len v kancelárii, ale budúci rok urobíme výstavu. Zatiaľ ich videli len kamaráti.
 
Čomu sa ešte venujete popri písaní a umeniu?
Hakan: Máme len 24 hodín, a to chceme byť aj s rodinou.
 
ZDROJ: Pravda.sk, Katarína Sedláková

Komentáre

späť

Anketa / Enkät

Podľa čoho sa rozhodujete pre nové severské krimi?

archív

Pridať nový príspevok

Meno:
Názov:
Príspevok:

počet
znakov
Prepíšte kód:
kod
Zavrieť okno

Pridať novú reakciu

Meno:
Názov:
Reakcia:

počet znakov
Prepíšte kód:
kod
Zavrieť okno

Nevhodný príspevok

Prepíšte kód:
kod