„V kufri ležal chlapec. Nahý, svetlovlasý, malý a chudý, asi tak trojročný. Šokovaná vstala, ustúpila, až narazila na plastový kontajner. Kolená mal pritlačené k hrudi, bol poskladaný ako košeľa, inak by sa nezmestil. Oči mal zatvorené a pokožka sa mu leskla v bledom svetle žiariviek. Až keď jemne pohol perami, zistila, že žije.“

So škandinávskymi kriminálkami sa v posledných rokoch akoby roztrhlo vrece. Pulty kníhkupectiev sú zaplavené thrillermi, ktoré nás svojím prekvapením a napätím doslova priklincujú ku stoličkám. Keď som začínala čítať Chlapca v kufri, čakala som to isté. Prívaly strachu, zimomriavky po celom tele a ničím nepotlačiteľnú chuť dočítať príbeh až do konca. Zápletka bola hodná kvalitného krimi príbehu a po predchádzajúcich čitateľských skúsenostiach so severskými kriminálkami som dávala knihe veľa nádeje. O to väčšie bolo moje sklamanie.

Obrovský zmätok v menách, v ktorých som sa zorientovala až na konci, rozvláčny dej, časté striedanie dejových epizód a chýbajúce napätie. Aj to som musela prehltnúť, ak som sa chcela dopracovať k poslednej stránke. Aby sklamaní nebolo málo, vydavateľstvo sa rozhodlo, že nám takmer celý príbeh prezradí už na obálke knihy. Neviem, prečo považovali za dôležité rozpovedať nám príčinu únosu a podeliť sa s nami o mená postáv, ktoré boli do prípadu zapletené. V úvodných informáciách sa dokonca dozvieme i to, ktorá postava neskôr zomrie. V krátkom stĺpčeku si teda prečítame všetko, čo by sme za iných okolností zisťovali na dvesto stranách.

Možno práve táto skutočnosť spôsobila, že som sa pri knihe nudila. Pred očami mi pobehovala prestrašená Nina s nájdeným chlapcom na rukách, o chvíľu na to ju vystriedala Sigita s nervami v koncoch a jedinou prioritou – nájsť svojho syna. Pomedzi to som pozorovala podráždených mužov, ktorí zistili, že niet zásielky, sľúbených peňazí, ani osoby, ktorá by ich vzala. Námet bol dobrý, spracovanie síce nebolo ideálne, no najviac mi tam chýbala akási šťava, ktorá by ma nútila hltať vetu za vetou.

„Musel sa ísť pozrieť sám. Kufor bol preč, tej žene sa nejako podarilo prešmyknúť sa popri ňom a Barbare. Peniaze tam neboli. Pochytil ho taký amok, až vyľakal tie uniformované dánske podsvinčatá. Aby ich upokojil, musel sa usmiať a zaplatiť.“

Väčšinou cítim po prečítaní knihy miernu ľútosť. Uvedomím si, že mi bude smutno za postavami, s ktorými som sa len prednedávnom zoznámila, a nechce sa mi rozlúčiť s príbehom, v ktorom figurovali. Keď som zavrela túto knihu, necítila som vôbec nič. Nezanechala vo mne búrku emócií, ani som nemala chuť odporučiť ju svojim známym. Načo aj, veď je toľko vynikajúcich diel, ktoré sa nám dostanú pod kožu, a keby aj veľmi chceme, žiadnu chybičku v nich nedokážeme nájsť. Žiaľ, Chlapca v kufri do tejto kategórie zaradiť nemôžem.

Martina Melišková, citaj.to