Mrazivé príbehy z drsného severu
späť

Nezvládol test? Dostal guľku do hlavy

25. 10. 2017
Dostaneš test. 20 otázok. Všeobecný prehľad...ale ak to nezvládneš, čaká ťa krutý trest!

Novinka Tí, ktorí zlyhali je pravdepodobne najlepší diel z celej série. Skúsení autori dokázali, prečo sú takí úspešní ako scenáristi – výborne vykreslené postavy Sebastiana Bergmana, ale aj celého vyšetrovateľského tímu, a vzťahov medzi nimi.

Vynikajúca zápletka, množstvo doslova infarktových stránok a skvelá atmosféra. Dokonalý mix kriminálnej zápletky a ľudských vzťahov.
A na konci príbehu vás čaká naozaj šokujúce rozuzlenie!

Rozhodni sa správne, inak zomrieš

Prvú obeť beštiálneho vraha objavili v opustenej budove školy. Známa televízna hviezda bola priviazaná k stoličke a obrátená tvárou k stene. Na krku mala štítok s nápisom „neprospel“ a v hlave otvor po strele z jatočnej pištole. Na operadle stoličky bol pripevnený niekoľkostranový vedomostný test. Súdiac podľa počtu chybných odpovedí, obeť pravdepodobne zlyhala v najdôležitejšej skúške svojho života.

Nebezpečný páchateľ je čoraz odvážnejší, obetí pribúda. Jeho modus operandi sa v podstate nemení a je zaujímavé, že ide vždy o mediálne známe a populárne osobnosti. Zdá sa, že kriminalisti z Riksmordu majú do činenia s inteligentným, no zjavne chorým človekom, ktorého ženie nenávisť k povrchným idolom súčasnej doby.
Lenže dôkazy im chýbajú a stopy unikajú.
Žeby kľúčom k objasneniu prípadu bola anonymná osoba, na ktorú Sebastian Bergman náhodou natrafí v chatovacej miestnosti?

Test.
Všeobecný prehľad.
„Dvadsať správne zodpovedaných otázok a viac znamená, že prospeli. V tom prípade môžu odísť.“
To zvládne. Žiadny z jeho priateľov a známych s ním nechcel hrať spoločenskú hru Trivial Pursuit. Musel uznať, že vyznieva ako mudrlant a prehru nesie veľmi ťažko.
Dvadsať správne zodpovedaných otázok a je voľný.
Zrazu všetko pochopil.
O kom muž hovoril. Spojenie. Komu mal dať príležitosť.
Ako to, že mu to nenapadlo skôr? Veď to bolo jasné ako facka!
„Preboha, to ste vy!“ vyhŕkol. „Patricia a Mirre...“
„Šoféruješ lexus, brániš pokroku a zarábaš peniaze na úpadku. Páčia sa ti vôbec programy, za ktoré zodpovedáš?
„Nie, nie, preboha, nie.“

Tí, ktorí zlyhali je piata a posledná kniha skvelej severskej krimisérie, ktorá zaznamenala obrovský úspech aj na Slovensku. Čitatelia si obľúbili sviniara Sebastiana Bergmana, jeho dcéru Vanju a vlastne celý policajný tím z Riksmordu.
Autori Michael Hjorth a Hans Rosenfeldt prídu svoju novinku predstaviť aj do Bratislavy. Fanúšikovia sa s nimi môžu stretnúť na diskusiách spojených s autogramiádou už 9. novembra o 18.00 v kníhkupectve Martinus na Obchodnej ulici a 10. novembra o 18.00 na pódiu Panta Rhei počas veľtrhu Bibliotéka v bratislavskej Inchebe.

Michael Hjorth patrí k najuznávanejším škandinávskym scenáristom a producentom a je zakladateľom produkčnej spoločnosti TreVänner.
Hans Rosenfeldt napísal scenáre k vyše dvadsiatke seriálov. K najznámejším patrí Most (Bron), ktorý sa premieta vo vyše 170 krajinách. Kým sa začal v roku 1992 venovať písaniu pre televíziu, pracoval ako chovateľ tuleňov, učiteľ a herec.

Spolu tvoria jednu z najznámejších dvojíc severských autorov kriminálnych románov s postavou Sebastiana Bergmana v hlavnej úlohe. V roku 2010 debutovali románom Temné tajomstvá, o rok neskôr vyšlo jeho voľné pokračovanie s názvom Učeň. Nasledovali trilery Hrob v horách a Nemý svedok. Všetky knihy sa ihneď stali bestsellermi vo viacerých krajinách.

Začítajte sa do nového krimi Tí, ktorí zlyhali:

Vážený pán šéfredaktor Källman,

dlhé roky patrím k oddaným čitateľom Vášho periodika. Sprvu ako čitateľ klasického papierového vydania, neskôr ako čitateľ novín v elektronickej forme. Nesúhlasím vždy s Vašimi názormi a sem-tam som dokonca spochybnil nielen výber témy, ale aj uhol pohľadu reportáže, no nakoniec mi Váš produkt vždy priniesol isté potešenie.
Teraz som však priam nútený položiť Vám, zodpovednému šéfredaktorovi, nasledujúcu otázku.
Ako je možné, že Vaše periodikum otvorene oslavuje tento nehorázny primitivizmus?
Kto a kedy rozhodol o tom, že by sa podobné neslýchané hlúposti mali zdôrazňovať a pretvárať nielen na akúsi normu, ale dokonca na niečo, o čo by sme sa my ostatní mali usilovať a čo by sme mali obdivovať?
Prečo píšete o osobách, ktoré istotne netušia, v ktorom roku vypukla druhá svetová vojna? Prečo dávate priestor ľuďom, ktorí zaiste nedisponujú ani elementárnymi vedomosťami z matematiky a iba náhodne sa im podarí zosmoliť zmysluplnú vetu? Píšete o ľuďoch, ktorých jediný talent spočíva v špúlení pier na selfie, ktorých jediným prínosom je účasť v niektorej z reality šou, vyskakujúcich po večeroch na diváka pomaly z každého televízneho kanála, kde sa verejne zosmiešňujú tým, že majú s niekým sexuálny pomer.
Pri svojej práci stretávam mnoho mladých ľudí. Slušných, inteligentných, ambicióznych a angažujúcich sa mladých ľudí, ktorí sa zapájajú do spoločenských debát, získavajú nové vedomosti, myslia kriticky a vzdelávajú sa, aby si neskôr našli zaujímavú, nevšednú prácu a boli spoločnosti na osoh. Mladých ľudí, ktorí niečo dosiahnuť. Takých, ktorí niečo vedia.
Presne takýmto ľuďom by ste mali vyčleniť miesto vo svojom periodiku. Ich by ste mali vykresliť ako vzor hodný nasledovania. Nie tie bezcitné, egoistické bytosti zahľadené do seba s kovovým šrotom v jazyku a telom pokrytým vulgárnymi tetovaniami, pyšne sa vystatujúce svojím nízkym IQ a zanedbateľným základným vzdelaním.
Preto ešte raz kladiem tie isté otázky a teším sa na odpoveď v novinách.
Ako je možné, že Vaše periodikum otvorene oslavuje tento nehorázny primitivizmus? Kto a kedy rozhodol o tom, že by sa podobné neslýchané hlúposti mali zdôrazňovať a pretvárať nielen na akúsi normu, ale dokonca na niečo, o čo by sme sa my ostatní mali usilovať a čo by sme mali obdivovať?

                                                                                                          S pozdravom
                                                                                                          Cato starší

 

„Tridsať sekúnd sa začína teraz.“
Mirre takmer nezaregistroval kovové šťuknutie, ktoré signalizovalo, že stopky začali odmeriavať zostávajúci čas. Ako dlho to bude trvať? Čo to vlastne povedal?
Položí mu šesťdesiat otázok.
Na akú otázku v poradí mal odpovedať teraz? Mirre nemal potuchy. Zdalo sa mu, akoby to trvalo celú večnosť. Ešte stále sa pokúšal pochopiť, čo sa to vlastne stalo.
„Mám ti zopakovať otázku?“
Muž sedel celkom blízko.
Asi na druhej strane stola.
Jeho hlas bol hlboký a pokojný.
Po prvýkrát s ním Mirre komunikoval cez telefón pred dvoma týždňami. Kontaktoval ho muž, ktorý sa predstavil ako Sven Cato, novinár na voľnej nohe. Chcel s ním urobiť rozhovor či, lepšie povedané, napísať jeho portrét. Mirre síce nevyhral, patril však k tým účastníkom reality šou, ktorí na sociálnych sieťach vzbudili najväčšiu pozornosť. Na základe toho, čo diváci videli na televíznej obrazovke, si väčšina z nich vytvorila názor na to, kto vlastne je. Sven chcel svojím portrétom ich predstavu utvrdiť. Predstaviť divákom iné stránky jeho osobnosti, ukázať im, aký v skutočnosti je. Mohli by sa stretnúť?
Preto sa stretli. V hoteli Kurhotellet. Sven ho pozval na obed. Obaja si objednali pivo, hoci bol utorok, krátko po pol dvanástej predpoludním. Bolo však leto, ľudia mali voľno. Sven položil doprostred stola diktafón a začal sa pýtať. Mirre na jeho otázky poslušne odpovedal.
Práve teraz pochopil muž sediaci oproti nemu mlčanie ako kladnú odpoveď.
„K akému slovnému druhu patria slová označujúce vzťahy medzi osobami, predmetmi a miestami ako napríklad na, k, pred a v?“
„Neviem,“ odvetil Mirre a začul vo svojom hlase rezignáciu.
„Máš ešte desať sekúnd na rozmyslenie.“
„Neviem! Neviem odpovede na tvoje poondiate otázky!“
Niekoľko sekúnd zostalo ticho, potom začul kovové šťuknutie, keď čas na stopkách vypršal, a potom ešte jedno, keď sa hodnoty vynulovali.
„Ďalšia otázka. Ako sa volala vlajková loď Krištofa Kolumba, s ktorou v roku tisícštyristodeväťdesiatdva objavil Ameriku?“
Šťuknutie.
Stopky začali odrátavať čas.
Rozhovor dopadol výborne. Sven bol pravdepodobne rovnako starý ako Mirreho otec, možno trocha starší, nebol veľmi rozhľadený, vynahrádzal to však svojím záujmom. Aspoň tak sa zdalo. Skvele sa s ním konverzovalo. Keď si Mirre odskočil na toaletu, objednal Sven obom ďalšie pivo.
Určite to bolo ono. To druhé pivo. Musel mu doň niečo dať, pretože krátko po prvom dúšku mu prišlo nevoľno. Nedokázal sa sústrediť. Pociťoval slabosť.
Sven sa ponúkol, že ho odvezie domov.
Vyšli z reštaurácie a zamierili na parkovisko.
A potom sa zobudil tu. S hlavou položenou na tvrdej doske stola.
Posadil sa a zopár sekúnd mu trvalo, kým si uvedomil, že nič nevidí. Keď si chcel zložiť z očí to, čo mu bránilo vo výhľade, zistil, že rukami môže pohnúť len o niekoľko centimetrov. Pohýbal nimi a ticho preťal zvonivý kovový zvuk.
Reťaze.
Putá.
Zreval, začal divo mykať rukami, ale ihneď stíchol, keď začul známy hlas.
„Nikto ťa nepočuje a nemôžeš sa oslobodiť.“
Znova sa rozkričal. Doriti, čo sa to deje? Dočerta, čo to robí? Vyhrážal sa a prosil. No najmä sa vyhrážal.
„Upokoj sa. Môžeš byť vonku ani nie o polhodinu. Samozrejme, pod podmienkou, že prospeješ.“
„Prospejem? Čo?“ spýtal sa Mirre. „V čom mám prospieť?“
Šesťdesiat otázok.
Tridsať sekúnd na rozmyslenie pri každej otázke.
Správne zodpovedať musí aspoň tretinu kladených otázok.
„Čo sa stane, ak neprospejem?“ vypytoval sa Mirre.
„Tak teda začneme,“ odvetil namiesto toho muž, ktorý sa pravdepodobne nevolal Sven Cato. „Prvá otázka. Čo označuje akronym NATO? Tvojich tridsať sekúnd sa začína teraz.“
Šťuknutie sprevádzajúce spustenie stopiek a jemnejšie pravidelné ťukanie prezrádzali, že stopky odrátavajú zostávajúce sekundy.
Mirre úplne ignoroval prvých desať-pätnásť otázok. Mykal putami a pokúšal sa uvoľniť si z nich ruky, pýtal sa chlapíka, čo to má všetko znamenať, vyhrážal sa mu, že mu ukáže, keď sa oslobodí, a sľuboval mu možné aj nemožné, len nech ho pustí.
Hrozby a prosby.
Chlapíka akoby sa to netýkalo, naďalej mu kládol otázky rovnakým vyrovnaným hlasom, spúšťal stopky, zaujímal sa, či má ešte raz zopakovať otázku, a trpezlivo vyčkával na odpoveď. Po chvíli mu vecne oznámil, že možnosť uspieť v tomto teste sa drasticky zmenšuje a Mirre by urobil najlepšie, keby sa pokúsil trocha viac koncentrovať na otázky a menej sa mu vyhrážal.
Mirre ho poslúchol a začal počúvať.
„Čo je prvočíslo?“
„Ktoré zvieratá patria do takzvanej veľkej päťky Afriky?“
„Kedy sa vyformoval ostrov Surtsey ležiaci neďaleko južného pobrežia Islandu?“
„V akých jednotkách patriacich do medzinárodnej sústavy jednotiek SI meriame svietivosť?“
Zhruba v polovici tohto vedomostného testu si Mirre uvedomil, že keď sa pohýbe, niečo pod ním čudne praská. Plast. Sedel na plaste. Na mäkkom paplóne zabalenom v plastovom obale. V Mirreho svete existovali len dve možné vysvetlenia, prečo sa pod ním nachádza takýto zabalený paplón.
Buď je nový, alebo sa ho majiteľ snaží ochrániť.
Od škvŕn.
Zápachu.
Krvi.
Pocítil obrovský nával adrenalínu a rozhodol sa, že toto zvládne. Ukáže tomu bastardovi. Pokúsi sa počúvať, čo hovorí, pokúsi sa rozmýšľať. Doriti, musí v tomto vedomostnom teste uspieť!
„V ktorom americkom štáte leží mesto Chicago?“
„Akú skratku má chemický prvok fosfor?“
„Ktorý švédsky panovník nastúpil na trón po kráľovi Oskarovi I.?“
Otázku za otázkou kládol rovnakým hlbokým, vyrovnaným hlasom. Mirre nedokázal zodpovedať ani jednu posratú...
„Posledná otázka. Do ktorej čeľade patrí rosomák?“
Šťuknutie.
Ktorej čeľade? Akej čeľade? Mirre vedel, ako sa povie rosomák po anglicky. Wolverine. Videl každú sfilmovanú marvelovku. Ale čeľaď?
„Chceš, aby som zopakoval otázku?“
„Nie.“
Ticho. Prerušované slabým pravidelným ťukaním. Ďalšie šťuknutie.
„Čas vypršal. Tak sa na to pozrime...“
Mirre zavzdychal a oprel si čelo o dosku stola. Ani zaboha, že správne zodpovedal aspoň dvadsať otázok. Pravdepodobne ani na toľko otázok neodpovedal.
Počul, ako sa muž sediaci oproti nemu postavil. Mirre pomaly zodvihol hlavu a pozorne načúval. Mal pocit, akoby k nemu pristúpil. Zrazu pocítil Mirre na čele niečo chladné a kovové.
„Neprospel si,“ povedal muž, ktorý sa s najväčšou pravdepodobnosťou nevolal Sven Cato.
Mirre nestihol ani zareagovať, ani uhnúť hlavou, keď tlaková sila vymrštila dutý náboj, ktorý mu okamžite penetroval čelovú kosť a prenikol do mozgu.

 

KAPITOLA

Klamstvá ju sprevádzali celý život. Boli neviditeľné. Takmer tridsať rokov ju obkolesovali tiene a ona si ich vôbec nevšimla. Zato teraz ich videla všade. Kamkoľvek sa otočila, tam na ňu číhali.
Klamstvá a lži.
Nikto jej nehovoril pravdu.
Nikto.
Ani Anna, Valdemar a Sebastian.
Mama, otec a otec.
Teraz však ani na jedného z nich nedokázala pomyslieť ako na rodinu. Bolo to príliš láskyplné pomenovanie a ona bola pevne rozhodnutá odoprieť im ho. V súčasnosti boli pre ňu len menami, nič viac.
Anna. Valdemar. Sebastian.
Krok za krokom sa jej svet rúcal pred očami. Vyšetrovanie finančnej kriminálky vyústilo do Valdemarovho zatknutia. Najprv si myslela, že je nevinný, iba obeť nešťastných okolností. Koniec koncov išlo o jej ocka. Ale on sa k všetkému priznal a jej sa zrútil celý svet.
Keby vtedy len vedela, že je to iba vrchol ľadovca. Skutočné peklo sa začalo až po tom, ako sa dozvedela, že Valdemar nie je jej biologický otec. Toto poznanie ju ochromilo. Horúčkovito sa snažila zistiť pravdu a prispôsobiť sa novým životným okolnostiam. So svojimi podozreniami konfrontovala Annu, no nikdy by si nebola pomyslela, že jej matka dokáže byť taká presvedčivá klamárka.
Otca si jednoducho vymyslela.
Mŕtveho muža.
Čo bola iba ďalšia lož.
Vanja by dokázala pochopiť, prečo nebola schopná povedať jej pravdu o Valdemarovi. Dokázala by to nielen pochopiť, ale dokonca aj oceniť. Pri všetkých dôležitých udalostiach v jej živote zastával Valdemar rolu jej otca. Toho najlepšieho ocka, akého si kedy mohla priať. Prečo by jej ho chcela vziať? Prečo by chcela ich vzťah zničiť?
Ale teraz? Teraz vedela, kto v skutočnosti je, či, lepšie povedané, kto nie je. Tak prečo ďalej klamala? Prečo jej odopierala pravdu? Nedokázala to pochopiť. Takéto niečo sa nedalo obhájiť ani vysvetliť. Vzťah medzi ňou a Annou ochladol. A Vanja nemala v úmysle tento emočný permafrost v najbližšom čase roztopiť.
Ona predsa neklamala.
Ona bola nevinná.
A potom, keď jej okolitý svet smeroval do záhuby, vystúpil z tieňa Sebastian Bergman.
On bol jej skutočný otec.
Preto sa znova pripojil k vyšetrovaciemu tímu Riksmordu.
Jeho zámery nemohli byť jasnejšie. Všetky Sebastianove činy speli k jedinému cieľu  ̶ byť v jej blízkosti, spriateliť sa s ňou.
Stalo sa to v noc po Billyho svadbe. Prišiel k nej do izby a zobudil ju. Ešte napoly spala, keď jej oznámil, že jej musí niečo povedať a nie, nepočká to. Nevedela si celkom predstaviť, akú vážnu vec sa jej chystá oznámiť, keď sa posadil vedľa nej, jednoznačne to však nebolo to, čo jej vzápätí povedal.
„Vanja, som tvoj otec,“ hlesol a vzal jej ruky do svojich dlaní.
Aspoň sa pokúsil oznámiť túto novinu tak jemne, ako sa za daných okolností dalo. Vysvetľoval jej, kedy sa to dozvedel, ako nechcel sabotovať jej vzťah s Valdemarom, ako mu Anna zakázala povedať jej pravdu, a ubezpečoval ju o tom, že vždy mu išlo iba o jej blaho.
Vyzeral, že to myslí úprimne.
Oceňovala to. No koniec koncov to nič nemenilo na fakte, že ju zradil. Zrada je jednoducho zrada.
Hrali sa s jej životom.
Podobne ako vo filme The Truman Show v hlavnej úlohe s Jimom Carreym. Celý jeho život bol len divadlo a všetci ľudia v ňom hrali pridelené roly. Okrem neho.
Vanja sa pýšila tým, že vždy zmýšľala racionálne a logicky, no mala pocit, že túto schopnosť odrazu stratila. Akoby sa nachádzala v dome, v ktorom každé z dverí viedli do slepej uličky a ona nie a nie nájsť cestu von.
Dala si vypísať dvojtýždňovú péenku. Sedela v byte a pokúšala sa prevziať kontrolu nad svojimi emóciami. Nepomohlo to, iba čo si uvedomila, aká je v skutočnosti osamelá. Ako dospelá vynaložila všetku svoju energiu na dve veci   ̶  prácu a rodinu.
Byť dobrou policajtkou.
Byť dobrou dcérou.
Stratila rodinu, zostala jej jedine práca. Tam sa však zrazu zjavil muž, z ktorého sa vykľul jej biologický otec. Jej dva svety kolidovali. Neexistovalo miesto, kde by ju neprenasledovali dotieravé myšlienky. A to bolo presne to, čo potrebovala.
Vytvoriť si život bez tieňov.
Vlastný život.
Svoj život.
Ibaže netušila, ako to dosiahnuť.

Milan Buno, literárny publicista

 

Komentáre

späť

Anketa / Enkät

Ktorú autorku severského krimi máte najradšej?