Ako je možné, že najlepšie knihy o brutálnych vraždách a ich odhaľovaní píšu autori, žijúci v najbezpečnejších krajinách sveta. Iste, aj v Reykjaviku z času na čas dôjde k lúpežnému prepadnutiu, aj v Osie či v Helsinkách niekedy niekoho zavraždia, aj v kozmopolitných metropolách, ako sú Kodaň či Štokholm, existuje organizovaný zločin. Ale aj tak: bolo by prirodzené, keby vznikali špičkové detektívky v Rusku či v Južnej Afrike, a nie na Islande, kde je násilný trestný čin častý ako celodenné sneženie na konci marca v Bratislave. Vlna komerčne úspešných, šikovne napísaných severských detektívokje spôsobená viacerými faktormi. Tým prvým je evidentné rozprávačské majstrovstvo Severanov, ktoré má korene v ságach a je spoločným menovateľom takých rôznych autorov, ako sú Mika Waltari, Astrid Lindgrenová či Halldór Laxness. Na rozdiel od nás Stredoeurópanov Severania dokážu napísať celkom ,,obyčajný" príbeh tak, že sa od jeho čítania nedokážete odtrhnúť. Obísť nemožno ani ponurosť severskej krajiny. To, čo je pre turistov v čase letných bielych nocí atraktívne a exotické, mení sa v zime na prirodzenú kulisu temných príbehov. Severských autorov vedie k písaniu príbehov o temných stránkach života pravdepodobne aj pokojná bezkonfliktnosť ich krajín: ak sa prechádzate čistými ulicami Osla, Kodane či Reykjaviku a cez okná bez záclon nazeráte do vkusne usporiadaných bytov, nemusíte byť ani chorobnými cynikmi, aby ste začali premýšľať nad tým, čo sa asi tak odohráva pod príjemným povrchom, aké drámy sa dejú v tých častiach bytov, ktoré nevidíme. To všetko mohlo - v rôznej miere - viesť severských autorov k písaniu kvalitných a zaujímavých detektívok. Nevysvetľuje to však ich fenomenálny celosvetový úspech. Ten býva väčšinou spájaný s posmrtne vydanou trilógiou Millennium švédskeho novinára Stiega Larssona, ktorej prvý diel (Muži, ktorí nenávidia ženy) vyšiel v roku 2005. Je to len čiastočne pravda Švéd Henning Mankell (autor známeho inšpektora Wallandera), Islanďan Arnaldur Indridason či Nór Jo Nesbo boli už v tom čase hojne prekladanými bestselleristami. Isté však je, že Larssonova trilógia z nich spravila svetové literárne celebrity a severské detektívky presunula zo žánrového okraja rovno do hlavného prúdu serióznej literatúry. Čím je ,,severské krimi" také zvláštne? Pozrime sa na tri knihy, ktoré v posledných mesiacoch vyšli v českých a slovenských prekladoch.

Arnaldur a banálnosť zločinu

Arnaldur Indridason je najúspešnejší islandský spisovateľ. Znamená to asi toľko, že jeho nové knihy vychádzajú v jeho rodnej krajine a v jazyku, ktorému na celom svete rozumie len 320 000 ľudí, v 30-tisícových nákladoch. Bol som v Reykjaviku, keď v roku 2009 vyšla jeho nová kniha Svörtuloft. Výklady všetkých štyroch veľkých kníhkupectiev v maličkom centre Reykjaviku boli zaplnené Arnaldurovou novinkou, jej recenzie boli na prvých stranách všetkých troch islandských denníkov. Pred pár mesiacmi vyšla táto kniha v českom preklade s názvom Propasti (Moba, 2012). Ambiciózny reykjavícky vyšetrovateľ Sigurôur Óli sa náhodou stane svedkom zabitia mladej ženy. Zároveň sledujeme akéhosi utrápeného bezdomovca, ktorý v pivnici mučí nejakého starého chlapa. Celé sa to deje niekedy v roku 2008, krátko pred bankrotom islandských bánk. Rovno musíme priznať, že ide o jednu zo slabších Arnaldurových kníh. Chýba v nej životom sa potácajúci inšpektor Erlendur (je na dovolenke vo Východných fjordoch) a stehy, ktorými autor zošíval jednotlivé časti príbehu, sú príliš viditeľné: týrané dieťa, násilníci odtrhnutí z reťaze, úverové podvody cynických bankárov. Aj tak však Propasti ukazujú, v čom sú severské detektívky silné. Podobne ako náš Dominik Dán, aj severskí detektívkari píšu o tom, čo sa deje v aktuálnom, skutočnom živote. A nielen to: hoci je hranica medzi dobrom a zlom jasne viditeľná, keď sa na ňu pozrieme bližšie, všimneme si, že je rozmazaná. Zločinci nie sú démoni. A ani muži zákona asi nebudú celkom čistí. Kniha Monsa Kallentofta Podzimní vražda vyšla vbrnianskom vydavateľstve Host, kde vychádzajú aj knihy Jana Balabána, Jeffreyho Eugenidesa či Pavla Rankova. Kallentoft má zjavne väčšie literárne ambície, než jeho kolega z Reykjaviku. Jeho hrdinkou je geniálna vyšetrovateľka Molin Forsová, jeho mestom je Linkôping v južnom Švédsku. Ako napovedá samotný názov (a brutálne doslovná fotka na obálke), počas chladnej jesene sa vo vodnej priekope zámku Skogsá nájde telo zavraždeného muža. Zdanlivo neriešiteľný prípad sa všelijako zaplieta, vyšetrovatelia sa ocitajú v slepých uličkách, no vďaka Molininej intuícii predsa len nájdu východisko. Molin má však problém: je alkoholička, vinou čoho sa rozpadá jej rodina aj vnútorná rovnováha. To ona je v skutočnosti hlavnou hrdinkou príbehu. Jeho autor v ňom nenápadne ukazuje, že je skutočným spisovateľom. Vstupuje do vnútra svojich postáv (dokonca aj tých zavraždených), necháva zaznieť ich tiché hlasy, vciťuje sa do ich situácií. Má aj obdivuhodný cit pre rytmus slov a viet, vďaka čomu dokáže rozprávanie zrýchliť, spomaliť aj úplne zastaviť. Také sú severské detektívky- ich hrdinovia nie sú žiadni Sherlockovia Holmesovia ani Herculovia Poirotovia, ale celkom normálni ľudia. A nie sú to ani drsní muži americkej ,,drsnej školy." Usvedčia vraha, no sklamú vlastné dieťa. Víťazia nad strachom, no prebúdzajú sa na dlážke v predsieni svojho bytu, keďže po príchode z baru sa už nevládali dostať do postele. Ich autori, okrem toho, že vedia vymyslieť a vyrozprávať napínavý príbeh, dokážu aj načúvať tichým, vnútorným hlasom. A sú dobrí spisovatelia.

Nesbo a ťaživosť bytia

Vyšetrovateľ Harry Hole už mal toho dosť. Pri poslednom prípade so sériovým vrahom žien, ktorý pri obeti vždy postavil snehuliaka, prišiel o prst a jeho najbližší takmer o život. Odišiel preto do Hongkongu, kde prepadol ópiu. V Osie však dochádza k podivným vraždám, a tak za Harrym vyšlú mladú vyšetrovateľku Kaju. Má ho nájsť a priviesť domov. O tom, či sa jej to podarí a čo sa bude diať potom, neprezradíme ani slovo. Kniha Pancierové srdce, ktorá vyšla v Ikare, je totiž dokonalým kriminálnym trilerom s prekvapením na každej strane. Je v nej láska aj hrôza, colombovská schopnosť dedukcie, spojená s odvahou Brucea Willisa v Smrtonosných pasciach. Jo Nesbo je majster. Píše úsporne, nič nemusí vysvetľovať - stačí sledovať konanie postáv a máte pocit, že ich dôverne poznáte. Zďaleka však nejde len o nejakú naháňačku. Harry Hole {Pancierové srdce je Nesboova ôsma kniha s týmto detektívom) nie je James Bond, ktorý si po prestrelke iba upraví kravatu a ide ďalej. Harry vychádza zo svojich bojov zranený a zničený. Vrahovia, ktorých odhaľuje, akoby boli stelesnením ťaživosti a komplikovanosti života, v ktorom najbližší zrádzajú, milovaní unikajú pred milujúcimi, v ktorom zlo síce býva potrestané, ale vždy po sebe nechá padlých a ranených. Nesboove knihy patria k vrcholom severských detektívok a Pancierové srdce je jedna z najlepších. Severské detektívky nie sú hrdinské eposy, ale zdramatizované príbehy zo skutočného sveta. Z toho sveta, v ktorom slnko síce niekedy svieti celú noc, ale vždy len zboku, vďaka čomu veci aj ľudia vrhajú dlhé tiene. Z toho bezpečného a pokojného sveta, ktorý však skrýva temné tajomstvá.

Nórsky spisovateľ Jo Nesbo je otcom úspešnej krimisérie s detektívom Harrym Holom.

.juraj Kušnierik
(Týždeň; 14/2013; 01/04/2013; s.: 54,55; .juraj Kušnierik ; Zaradenie: literatúra)