„Pripravte sa na výnimočný zážitok!“ upozorňujú médiá ohľadom knihy Temné tajomstvá od dvojice severských autorov Michael Hjortf a Hans Rosenfeldt, ktorí akoby písali jednou rukou a neuveriteľne autoritatívnym tónom.

Bola to rituálna vražda alebo dielo šialenca?!

Na policajnú stanicu vo Västeråse zavolá zúfalá matka šestnásťročného chlapca. Jej syn Roger zmizol.

Polícia vyhlási pátranie a čoskoro sa skupine dobrovoľníkov prečesávajúcich močaristú oblasť naskytne hrozný pohľad.  Roger Eriksson je mŕtvy a niekto mu vyrezal srdce.

Vyšetrovatelia sa rozhodnú využiť služby psychológa Sebastiana Bergmana, jedného z popredných švédskych expertov na sériových vrahov. Sebastian sa síce po strate manželky a dcéry pri cunami vzdal policajnej práce, no v tomto prípade má vlastné dôvody, prečo chce byť súčasťou tímu. Nie všetci jeho členovia sú zo psychológovej prítomnosti nadšení. Sebastianovo drsné správanie prameniace z prázdnoty po strate rodiny hraničí so zastrašovaním a rozvracia skupinu.

Aj napriek nezhodám sa tímu vyšetrovateľov podarí zistiť, že všetky stopy vedú na jediné miesto – do súkromnej škole pre prominentné deti.

Palmlövské gymnázium vyzerá na prvý pohľad ako ideálna vzdelávacia inštitúcia, no pod jeho povrchom driemu temné tajomstvá.

 

Román Temné tajomstvá je prvý zo série príbehov o Sebastianovi Bergmanovi. Vo Švédsku prvý raz vyšiel v roku 2010 pod názvom Det Fördolda a čoskoro sa dostal na zoznam bestsellerov. Držal sa tam dlhých 8 mesiacov. Odvtedy ho vydali v dvoch desiatkach krajín a natočili podľa neho seriál.

Prvá polovica autorského dua Michael Hjorth patrí k najuznávanejším škandinávskym scenáristom a producentom a je zakladateľom produkčnej spoločnosti Tre Vänner.

Hans Rosenfeldt sa v roku 1992 začal venovať písaniu pre televíziu. Predtým pracoval ako chovateľ tuleňov, učiteľ a herec. Napísal scenáre vyše dvadsiatky seriálov.

 

Začítajte sa do nového krimi románu Temné tajomstvá:

Prvá kapitola

Nie je vrah.

Opakoval si tie slová, zatiaľ čo dolu svahom vliekol mŕtve telo chlapca: Nie som vrah.

Vrahovia sú zločinci. Vrahovia sú zlí. Ich dušu pohltila temnota a oni sa z rôznych dôvodov čiernote poddali, privítali ju a otočili sa svetlu chrbtom. On nie je zlý.

Naopak.

Nepodal nedávno jasný dôkaz, že presný opak je pravda? Neodsunul vlastné city takmer bezvýhradne bokom v záujme iných? Nastaviť druhé líce – práve to urobil. Či nie je jeho prítomnosť na tomto mieste, v tomto močarisku na konci sveta s mŕtvym chlapcom, ďalší dôkaz, že chcel urobiť správnu vec? Že ju musel urobiť? Že sa už nikomu neotočí chrbtom? Muž zastal a zhlboka si vydýchol. Chlapec síce nemal až toľko rokov, ale bol ťažký. Svalnatý. Veľa času trávil v posilňovni. Ostával však už iba kúsok cesty. Muž chytil chlapca za nohavice, pôvodne boli biele, no v tme vyzerali takmer čierne. Chlapec silno krvácal.

Áno, zabiť ho bolo nesprávne. Piate prikázanie: Nezabiješ. Existujú však výnimky. Biblia na mnohých miestach v skutočnosti zabitie ospravedlňuje. Nesprávne môže byť správne. Nič nie je nespochybniteľne dané.

A čo ak dôvod zabitia nie je sebecký? Čo ak strata jedného ľudského života znamená záchranu iných? Dá im šancu. Dá im život. V takom prípade sa zabitie určite nemôže považovať za zlé. Ak pohnútky boli ušľachtilé.

Muž sa zastavil pri tmavej vode jazierka. Inokedy bolo hlboké asi meter, lenže po nedávnom daždi zem nasiakla vodou, takže pripomínalo malé jazero uprostred zarastených močarísk.

Muž sa nahol dopredu a chytil chlapca za rukávy trička. S výraznými ťažkosťami sa mu podarilo dostať telo do polostoja. Na okamih sa zahľadel chlapcovi priamo do očí. Aká bola jeho posledná myšlienka? Mal na ňu vôbec čas? Uvedomil si, že čoskoro zomrie? Zamyslel sa prečo? Spomenul si na veci, ktoré počas krátkeho života nemal čas urobiť, alebo na tie, ktoré stihol vykonať?

Bolo to jedno.

Prečo sa takto mučil – viac než bolo nevyhnutné?

Nemal na výber.

Nemohol ich zradiť.

Druhý raz už nie.

A predsa zaváhal. Nie, nepochopili by to. Neodpustili by mu. Nenastavili by druhé líce, ako to urobil on.

Potisol telo a to s hlasným šplechnutím dopadlo na hladinu. Muž sa vyľakal, na tento zvuk v temnom tichu nebol pripravený.

Chlapcovo telo sa ponorilo pod hladinu a zmizlo.

Muž, ktorý nebol vrah, sa pobral naspäť k autu zaparkovanému na úzkej lesnej cestičke a potom zamieril domov.

––

„Västeråska polícia, pri telefóne Klara Lidmanová.“

„Chcem nahlásiť, že sa mi stratil syn.“

Žena takmer akoby sa ospravedlňovala, akoby si nebola celkom istá, či zavolala na správne číslo, alebo akoby ani nečakala, že jej budú veriť.

Rozhovor sa síce nahrával, ale Klara Lidmanová sa aj tak načiahla po notes.

„Môžete mi, prosím, povedať svoje meno?“

„Erikssonová, Lena Erikssonová. Môj syn sa volá Roger. Roger Eriksson.“

„A koľko má váš syn rokov?“

„Šestnásť. Nevidela som ho od včerajšieho popoludnia.“

Klara si zaznamenala vek a uvedomila si, že to bude musieť ohlásiť, aby sa konalo okamžite. Samozrejme, ak sa naozaj stratil.

„Odkedy presne?“

„Zdrhol o piatej.“

Dvadsaťdva hodín. Pri hľadaní nezvestného je to veľmi dôležitých dvadsaťdva hodín.

„Viete, kam šiel?“

„Áno, za Lisou.“

„Kto je Lisa?“

„Jeho frajerka. Dnes som jej telefonovala, povedala mi, že od nej odišiel včera v noci zhruba o desiatej.“

Klara preškrtla „dvadsaťdva“ a napísala „sedemnásť“.

„Kam sa vybral potom?“

„To nevie. Myslela si, že ide domov. Lenže domov neprišiel. Celú noc sa neukázal. A skoro už je za nami ďalší deň.“

A ozvala si sa až teraz, pomyslela si Klara. Zdalo sa jej, že žena na druhom konci linky neznie ktovieako rozrušene. Skôr pokorne. Rezignovane.

„Ako sa Lisa volá priezviskom?“

„Hanssonová.“

Klara si zaznamenala meno.

„Má Roger mobilný telefón? Pokúšali ste sa mu dovolať?“

„Áno, ale nezdvíha.“

„A nemáte predstavu, kam mohol ísť? Nezostal na noc s kamarátmi alebo niečo podobné?“

„Nie, bol by mi zatelefonoval.“

Lena Erikssonová sa na chvíľu odmlčala. Klara si myslela , že ju zradil hlas, no keď začula, ako sa nadychuje, uvedomila si, že žena si poriadne potiahla z cigarety. Vzápätí začula, ako vyfukuje dym.

„Jednoducho zmizol.“

 

Druhá kapitola

Ten sen sa mu vracal každú noc.

Nedal mu pokoja.

Vždy ten istý sen, a spôsoboval mu rovnaký strach. Dráždil ho. Privádzal ho do šialenstva. Sebastian Bergman nebol malý chlapec. Vedel lepšie než hocikto iný, čo znamenajú sny. Lepšie než ktokoľvek iný by mal byť schopný povzniesť sa nad tieto dozvuky minulých horúčok. Lenže nech bol akokoľvek pripravený, akokoľvek si uvedomoval skutočný význam toho sna, stále ho pohlcoval. Akoby uviazol medzi významom sna, ktorý poznal, a skutočným svetom a nevedel sa medzi nimi pohybovať.

4.43 nadránom.

Vonku sa začalo rozvidnievať. Sebastian mal sucho v ústach. Nekričal náhodou? Asi nie, v opačnom prípade by sa žena po jeho boku zrejme bola zobudila. Ticho dýchala, cez dlhé vlasy jej presvital prsník. Sebastian bezmyšlienkovito zapukal dlhými prstami – vždy, keď sa mu prisnil tento sen, budil sa so stuhnutou pravou rukou. Pokúsil sa spomenúť si na meno ženy vedľa seba.

Katarina? Karin?

Určite to v priebehu večera spomenula.

Kristina? Karolin?

Niežeby na tom ktovieako záležalo, nemal v úmysle sa s ňou ešte niekedy stretnúť, ale hrabanie sa vo vlastnej pamäti mu pomáhalo odohnať posledné zvyšky sna, ktorý akoby sa zubami-nechtami držal jeho zmyslov.

Ten sen ho prenasledoval vyše päť rokov. Ten istý sen, tie isté obrazy každú noc. Celé jeho podvedomie bolo ako na ihlách a zaoberalo sa tým, s čím si cez deň nedokázal poradiť.

Ako sa vyrovnať s vinou.

Sebastian pomaly vstal z postele, a keď si bral oblečenie zo stoličky, kam ho odložil pred niekoľkými hodinami, potlačil zívnutie. Pri obliekaní sa bez záujmu obzeral po izbe: posteľ, dve biele vstavané skrine, jedna so zrkadlom na dverách, jednoduchý biely nočný stolík z Ikey, na ňom budík a časopis, stolček s fotografiou dieťaťa, o ktoré sa starala každý druhý týždeň, a ešte zopár drobností vedľa stoličky. Nič nehovoriace odtlačky na stenách, o ktorých by realitný agent bezpochyby povedal, že majú farbu kapučína, ale v skutočnosti boli špinavo béžové. Spálňa bola rovnaká ako sex, ktorý v nej absolvoval: bez nápadu a zľahka nudný, ale účel splnil. Ako obyčajne. Bohužiaľ, uspokojenie netrvalo dlho.

Sebastian zavrel oči. Toto bola vždy tá najboľavejšia chvíľa. Prechod do reality. Emocionálna vývrtka. Dobre to poznal. Sústredil sa na ženu v posteli, najmä na jej viditeľnú bradavku. Ako sa to volá?

Vedel, že sa jej predstavil, keď objednal drinky. Tak to robieval vždy. Nie, keď sa opýtal, či je miesto vedľa nej voľné, ani keď sa spýtal, či jej môže niečo objednať a čo by to malo byť. Až keď pred ňu položil pohár.

„Mimochodom, ja som Sebastian.“

Čo odvetila? Niečo, čo sa začínalo na K, tým si bol viac-menej istý. Zapol si opasok. Pracka ticho, kovovo cvakla.

„Odchádzaš?“ spýtala sa ospanlivým hlasom a pohľadom hľadala hodiny.

„Áno.“

„Myslela som si, že sa spolu naraňajkujeme. Koľko je hodín?“

„Bude päť.“

Žena sa oprela o lakeť. Koľko mohla mať rokov? Štyridsať? Odhrnula si z nosa prameň vlasov. Ospanlivosť ustupovala a vo vedomí sa jej usídľovala informácia, že ráno, ktoré si predstavovala, sa neuskutoční. Nebudú spolu raňajkovať a pritom čítať noviny a klebetiť, nepôjdu spolu na nedeľnú prechádzku. Nech jej narozprával čokoľvek, nechcel ju lepšie spoznať a určite jej nezavolá.

To jej bolo jasné. Takže sa len rozlúčil.

„Tak sa maj.“

Sebastian sa ju ani nepokúšal osloviť menom. Nebol si už istý ani len tým, či sa začínalo na K.

Tichá ulica sa kúpala v prvých ranných lúčoch. Predmestie spalo a každý zvuk akoby bol stlmený, ani čo by nikto nechcel prebudiť ostatných. Ešte aj premávka na Nynäsvägane obďaleč ako keby pokorne ubrala z hlasitosti. Sebastian zastal pred značkou na križovatke: Varpavägen. Kdesi v Gubbängene. Domov to mal poriadne ďaleko. Premáva metro takto skoro ráno? V noci šli k nej taxíkom. Cestou sa zastavili vo večierke kúpiť chlieb na ranné toasty, spomenula si totiž, že sa jej minul. Zostane predsa na raňajky, no nie? Kúpili chlieb a džús, on a... Doriti, aké to bolo otravné. Ako sa, dopekla, volala? Sebastian sa vybral po opustenej ulici.

Nech sa volala akokoľvek, ublížil jej.

O štrnásť hodín na ceste do Västeråsu, aby pokračoval v tom istom. Hoci nie celkom: vo Västeråse už nedokázal ubližovať ženám.

Začalo pršať.

Aké hnusné ráno.

V Gubbängene.

 

Tretia kapitola

Všetko bolo nahovno. Inšpektorovi Thomasovi Haraldssonovi čvachtalo v topánkach, z vysielačky sa nik neozýval a zvyšok pátracej skupiny sa kdesi stratil. Slnko mu svietilo priamo do tváre, takže si musel tieniť oči, aby sa nepotkýnal o kríky a korene vytŕčajúce z močaristej pôdy. V duchu zaklial a pozrel sa na hodinky. Približne o dve hodiny sa Jenny v nemocnici začne obedná prestávka. Nasadne do auta, odvezie sa domov a bude dúfať, že to stihne aj on. Nemal však najmenšiu nádej. Bude totiž trčať v tomto posranom lese.

Haraldssonova ľavá topánka sa zaborila hlbšie. Pocítil, ako jeho ponožky nasávajú chladnú vodu. Vo vzduchu voňal začiatok teplej jari, lenže vodu naďalej držala zima v ľadovom zovretí. Striaslo ho a vzápätí sa mu podarilo vyslobodiť si nohu a nájsť pre ňu pevnú pôdu.

Rozhliadol sa navôkol. Východ by mal byť tamtým smerom. Dobre vidí? Sú to vojaci? Alebo skauti? Hoci bolo možné, že chodil dokola a už vonkoncom nevedel, kde je sever. Neďaleko zbadal kopček a uvedomil si, že tam nájde suchú pôdu, kúsok raja v tomto premočenom pekle. Vybral sa tým smerom. Znova mu zapadla noha. Tentoraz pravá. Bohovské.

Za všetko mohla Hanserová.

Nestál by tu zmáčaný po kolená, keby si Hanserová nepotrebovala dokazovať silu a schopnosť konať rozhodne. Ibaže ona práve to potrebovala, pretože v jadre nebola policajtka. Patrila k tým vyštudovaným právničkám, čo sa votrú do fachu a obsadia vedúci flek bez toho, aby si najprv zašpinili ruky – alebo, ako v Haraldssonovom prípade, zamočili nohy.

Nie, keby akciu viedol Haraldsson, všetko by sa robilo úplne inak. Pravda, chalan zmizol v piatok a podľa predpisov mali zväčšovať prehľadávanú oblasť, najmä ak ktosi v priestore Listakärru v ten víkend hlásilna, že pozoroval „nočné aktivity“ a „svetlá v lese“. Lenže Haraldsson zo skúsenosti vedel, že sa márne namáhajú. Chalan išiel do Štokholmu a rehoce sa na utrápenej matke. Má šestnásť. Presne toto šestnásťroční chalani robia. Smejú sa na vlastnej matke.

Hanserová.

Čím bol Haraldsson premočenejší, tým väčšmi ju neznášal. Predstavovala to najhoršie, čo ho mohlo postretnúť. Mladá, atraktívna, úspešná, politicky uvedomelá; reprezentantka novej, modernej polície.

Postavila sa mu do cesty. Keď vo Västeråse prvý raz viedla poradu, Haraldsson si uvedomil, že jeho kariéra so škripotom zastala na mieste. Požiadala o vedúce miesto. A dostala ho. Teraz bude šéfovať najmenej päť rokov. Jeho päť rokov. Uchmatla mu rebrík, po ktorom mal stúpať hore. Namiesto toho jeho kariéra prešľapovala na mieste a cítil, že je len otázkou času, kedy začne klesať. Bolo takmer symbolické, že sa po kolená brodil v smradľavom bahne v lese desať kilometrov od Västeråsu.

Ráno dostal esemesku naťukanú veľkými písmenami: DNES MOJKACI OBED. Znamenalo to, že Jenny príde cez obednú prestávku domov, aby mali sex, ďalšie kolo až dve ich čakali večer. Takto teraz plynuli ich dni. Jenny si vzala do hlavy, že sa im podarí prekonať doterajšie neúspechy a splodia dieťa. Spolu s lekárom vypracovali harmonogram, kde boli zaznačené dni, keď bola pravdepodobnosť počatia najvyššia. Dnes mal byť jeden z optimálnych dní. Preto tá esemeska. Haraldsson mal zmiešané pocity. Na jednej strane oceňoval, že ich sexuálny život v ostatnom čase zaznamenal nárast o niekoľko sto percent. Že Jenny naňho mala stále chuť. Zároveň však akosi tušil, že v skutočnosti nechcela jeho. Chcela jeho spermie. Keby tak zúfalo netúžila po dieťati, nikdy by jej ani na um nezišlo chodiť domov cez obednú prestávku kvôli rýchlovke. Mal z toho pocit, akoby boli v chovnej stanici. Len čo sa vajíčko vydalo na cestu do maternice, správali sa ako králiky. Popravde, medzitým vlastne tiež, pre istotu. Ale už dávno nie pre radosť, z náklonnosti. Kam sa podela vášeň? Túžba? Teraz Jenny príde domov a nenájde ho. Možno jej mal zavolať a spýtať sa, či si to môže pred odchodom do práce urobiť sám, vystriekať sa do zaváraninovej fľaše a nechať jej to v chladničke. Bohužiaľ si nebol istý, či by to odmietla ako absurdný nápad.

––

Začalo sa to minulú sobotu. Asi o tretej popoludní na polícii vo Västeråse prijali hovor na núdzovej linke. Ozvala sa matka, ktorej sa stratil šestnásťročný syn. Keďže v prípade figurovalo dieťa, dostal najvyššiu prioritu. Presne v súlade s predpismi.

Bohužiaľ, prednostná správa ležala na stole až do nedele, keď oslovili hliadku, aby sa tým zaoberala. Výsledkom bolo, že približne o štvrtej popoludní navštívili matku dvaja uniformovaní policajti. Znova si zapísali okolnosti prípadu, a keď odchádzali zo služby, zápis odovzdali na stanici. Až do tejto chvíle sa vo vyšetrovaní neurobilo nič, ak, pravda, nerátame skutočnosť, že vznikli dve úhľadné, identické správy o tom istom zmiznutí. Obe s označením NAJVYŠŠIA PRIORITA.

Až v pondelok ráno, keď bol Roger Eriksson nezvestný už päťdesiatosem hodín, si policajt v službe všimol, že s prípadom sa ešte ani nepohlo. Žiaľ, veľa času zabralo odborové stretnutie týkajúce sa návrhu Národnej policajnej správy na nové uniformy, a prípad sa dostal Haraldssonovi do rúk až v pondelok popoludní. Keď si všimol dátum ohlásenia, ďakoval šťastným hviezdam, že sa hliadka v nedeľu podvečer zastavila u Leny Erikssonovej. Nebolo treba vešať jej na nos, že policajti iba nanovo vyplnili hlásenie. Nie, vyšetrovanie sa začalo v nedeľu večer, zatiaľ však neprinieslo žiadne výsledky. Tejto verzie sa Haraldsson mienil držať.

Haraldsson si uvedomil, že kým osloví Lenu Erikssonovú, mal by mať v rukách aspoň nejaké čerstvé informácie, takže sa rozhodol zavolať Rogerovej priateľke Lise Hanssonovej, ibaže bola v škole.

Pozrel sa na policajné záznamy Leny a Rogera. Roger mal na rováši zopár drobných krádeží v obchode, ale posledný záznam pribudol niekedy pred rokom a spájať ho so zmiznutím by bolo náročné. Matkin register bol čistý. Haraldsson zatelefonoval na miestny úrad a zistil, že Roger chodí na Palmlövske gymnázium.

To nie je dobré, pomyslel si.

Palmlövske gymnázium bola súkromná stredná škola s internátom, a pokiaľ ide o výsledky študijných testov, patrila medzi najlepšie v krajine. Tamojší študenti boli nadaní, vysoko motivovaní a mali bohatých rodičov. Rodičov s kontaktmi. Keď sa takí rodičia dozvedia, že polícia pri hľadaní ich syna ani na tretí deň nezaznamenala žiadny pokrok, budú sa dožadovať obetného baránka. Haraldsson sa rozhodol, že všetko ostatné odloží na vedľajšiu koľaj. Jeho kariéra sa zasekla na mieste a bolo by hlúpe zbytočne riskovať.

Haraldsson preto celé popoludnie makal. Zašiel do školy. Keď sa riaditeľ gymnázia Ragnar Groth a triedna učiteľka Beatrice Strandová dozvedeli, že Rogerov zmizol, tlmočili Haraldssonovi svoje znepokojenie a údiv, nemali mu však ako pomôcť. Nevšimli si nič nezvyčajné. Roger sa správal ako vždy, chodil do školy, v piatok popoludní absolvoval dôležitú skúšku zo švédčiny a podľa spolužiakov mal po nej dobrú náladu.

Haraldsson zastihol Lisu Hanssonovú, ktorá ako posledná v piatok v noci videla Rogera. Navštevovali ten istý ročník a Haraldssonovi ktosi ukázal, kde sedí v školskom bufete. Bolo to pekné, no inak celkom obyčajné dievča. Rovné plavé vlasy mala stiahnuté dozadu a zopnuté jednoduchou sponkou. Modré oči, žiaden mejkap. Keď si prisadol oproti, jej biela, takmer po krk zapnutá blúzka pod vestou mu pripomenula návštevy kostola. Alebo to dievča zo seriálu Biely kameň, ktorý dávali v telke, keď bol mladý. Spýtal sa, či nechce niečo na pitie alebo na jedenie. Pokrútila hlavou.

„Povedz mi o piatku, keď bol Roger u teba.“

Lisa sa naňho zahľadela a zľahka pokrčila plecami.

„Prišiel okolo pol šiestej, sedeli sme v mojej izbe a pozerali televízor, a potom okolo desiatej išiel domov. Teda, aspoň vravel, že ide domov.“

Haraldsson prikývol. Štyri a pol hodiny zavretí v  izbe. Dvaja šestnásťroční pubertiaci. A že pozerali televízor. Dobrý pokus. Alebo mal vzhľadom na vlastné správanie pokrivenú optiku? Kedy naposledy strávili s Jenny večer pozeraním televízora? Bez rýchlovky cez reklamy? Už sú to mesiace.

„Takže sa nič iné nestalo? Nepohádali ste sa, ani ste nemali nejaké nezhody?“

Lisa pokrútila hlavou. Škrabala sa na takmer neexistujúcom nechte na palci. Haraldsson si všimol, že má zapálené lôžko.

 „Zmizol už niekedy predtým?“

Lisa opäť pokrútila hlavou.

„Pokiaľ viem, tak nie, ale nechodíme spolu dlho. Ešte ste sa nerozprávali s jeho matkou?“ Haraldsson sa na okamih zľakol, že ho Lisa obviňuje, vzápätí si však uvedomil, že to tak, samozrejme, nie je. Aj to mala na svedomí Hanserová. Kvôli nej začal pochybovať o svojich schopnostiach.

„Moji kolegovia sa s ňou rozprávali, ale musíme sa vypytovať všetkých. Aby sme mali prehľad.“ Haraldsson si odkašľal. „Aký bol Rogerov vzťah k matke? Mali problémy?“

Lisa pokrčila plecami. Haraldsson mal pocit, že jej skromný repertoár sa obmedzuje na krútenie hlavou a krčenie plecami.

„Hádali sa?“

„Myslím, že áno. Občas. Nepáči sa jej naša škola.“

„Táto škola?“

Lisa prikývla.

„Podľa nej je to snobáreň.“

Tak to sa teda nemýli, pomyslel si Haraldsson.

„Býva Rogerov otec v meste?“

„Nie. Neviem, kde býva. A nie som si istá, či to vie Roger. Vôbec o ňom nehovorí.“

Zaujímavé. Haraldsson si to poznamenal. Možno sa syn vybral pátrať po svojich koreňoch. Chcel sa porozprávať s otcom. Pred matkou to tajil. Stali sa už zvláštnejšie veci.

„Čo sa s ním podľa vás stalo?“

Lisina otázka pretrhla Haraldssonovi niť myšlienok. Pozrel sa na ňu a až teraz si všimol, že má slzy na krajíčku.

„Neviem,“ odvetil. „Ale predpokladám, že sa objaví. Možno si len odskočil do Štokholmu alebo podobne. Malé dobrodružstvo. Niečo také.“

„Prečo by to robil?“

V tvári mala spýtavý výraz. Na perách bez rúžu sa jej prichytil kúsok odhryznutého nenalakovaného nechtu. Nie, slečinka svätuškárka asi nepochopí prečo, ale čoraz väčšmi bol presvedčený, že chlapec utiekol z domu.

„Občas človek urobí čosi, čo sa mu jednoducho vidí ako dobrý nápad. Som si istý, že sa ukáže.“ Haraldsson sa na Lisu povzbudzujúco usmial, no podľa jej výrazu videl, že to nezabralo.

„Sľubujem,“ dodal.

Než odišiel, požiadal Lisu o zoznam Rogerových priateľov a ľudí, s ktorými sa stýkal. Lisa dlho sedela a premýšľala, potom čosi napísala a podala mu papier s dvoma menami: Johan Strand a Erik Heverin. Osamelý chlapec, skonštatoval Haraldsson. Osamelí chlapci utekajú.