Anketa 2019

Nesbov SYN sa blíži. Pozrite si obálku a čítajte 1.kapitolu

19. 09. 2014
Konečne! Nový triler Jo Nesba je preložený a už poznáme aj definitívnu obálku. Len pred pár hodinami ju schválili vo vydavateľstve a my vám ju prinášame ako prví. K tomu pridávame aj 1.kapitolu z knihy, aby ste vedeli, že sa naozaj máte na čo tešiť:-)
 
Novinka Syn vo svete žne jeden úspech za druhým. Jo Nesbo už celkovo predal 25 miliónov kníh a jeho SYN sa drží na najvyšších priečkach mnohých svetových rebríčkov predajnosti. 
Prečítajte si ohlasy severských médií krátko po vydaní originálu. 
Nižšie nájdete sľúbenú 1.kapitolu.
 
A tu je mimoriadne vydarená slovenská obálka.
 
 
„Triler Syn je špičkový, premakaný a šikovne napísaný príbeh. Reči pred vydaním neboli bombastické, ale teraz vyznievajú ako falošne skromné, pretože je to jednoducho fantastický kus krimi príbehu.“
Dagens Næringsliv (Nórsko)
 
„Ďalšia nespochybniteľná demonštrácia Nesbovho talentu, ktorý vie doviesť napätie do krajnosti. Je ešte skoro, ale nebolo by prekvapením, keby sa Syn stal krimi románom roka.“
Ekstra Bladet (Dánsko)
 
„Krimiromány sú zriedkavo zručne vyrozprávané a zároveň také zábavné. Ale Nesbo je proste majster.“
Berlingske (Dánsko)
 
Nesbo vytvoril zápletku, ktorá je ako dlhý rad matematických vzorcov s množstvom neznámych premenných.“
Dagsavisen (Nórsko)
 
„Žiadny nórsky autor detektívok nedokáže vytvoriť taký detailný a pritom komplexný krimi príbeh ako Jo Nesbo.
Dagbladet (Nórsko)
 
„Je to impozantná, diabolsky premyslená a skvelá kniha, ktorá funguje do najmenšieho detailu.“
Nordjyske Stiftstidene (Dánsko)
 
Je to jednoducho vzrušujúce čítanie.
NRK (Nórsko)
 
„Nikto v našich zemepisných šírkach nedokáže rozohrať príbeh tak ako Jo Nesbo. A nikto sa ani len nepribližuje k jeho zručnosti v písaní krimi románov.“
Adresseavisen (Nórsko)
 
„Maximálne napínavé po celý čas a s neobmedzenou dávkou brutality. Zlí chlapíci dostanú, čo si zaslúžia a Nesbo je, zdá sa, ešte cynickejší a detailnejší ako zvyčajne.“
Lolland-Falsters Folketidende (Dánsko)
 
Jo Nesbo – Syn
Úryvok – 1.kapitola:
 
A znova príde súdiť živých i mŕtvych.
I. ČASŤ
1. kapitola
Rover civel do bielej omietky väzenskej cely s rozlohou jedenásť štvorcových metrov. Jazykom si ohmatal trochu priveľký zlatý zub v dolnej čeľusti. Dospel k ťažkej pasáži svojej spovede. Ticho v cele rušil len škrabot jeho nechtov na madone vytetovanej na predlaktí. Chlapec v tureckom sede na posteli oproti od Roverovho príchodu ani nehlesol. Len sa usmieval úsmevom Buddhu a pohľad upieral na bod kdesi na Roverovom čele. Volali ho Sonny a vraj ako tínedžer zabil dvoch ľudí. Jeho otec bol skorumpovaný policajt. Rover nevedel odhadnúť, či chlapec počúva, zelené oči a časť tváre mu zakrývali dlhé špinavé vlasy. Napokon – bolo mu to jedno. Chcel sa len vyspovedať z hriechov, aby mohol zajtra vyjsť bránou prísne stráženej väznice s pocitom, že začína odznova. Pritom ani neveril v Boha. Keď človek hodlá zmeniť svoj život, nie je na škodu zbaviť sa starých hriechov. Nadýchol sa:
„Podľa mňa bola Bieloruska. Veď Minsk je v Bielorusku, však?“ Rover zdvihol zrak, no chlapec neodpovedal.
„Nestor ju totiž volal Minsk,“ pokračoval Rover. „A dal mi pokyn, aby som ju zastrelil.“
Samozrejme, že výhoda spovedania sa pribrzdenému mozgu spočívala v tom, že chlapec všetky mená aj udalosti okamžite zabúdal. Rover sa mohol rovnako dobre zhovárať sám so sebou. Zrejme preto si väzni vyberali radšej chlapca než kňaza či psychológa.
„Nestor ju spolu s ďalšími ôsmimi dievčatami väznil v štvrti Enerhaugen. Všetky boli mladé Východoeurópanky a Aziatky. Tínedžerky. Ak nie ešte mladšie. Minsk bola staršia. A silnejšia. Podarilo sa jej utiecť a stihla vbehnúť do parku Tøyen, skôr než ju dostihlo Nestorovo psisko. Poznáš rasu argentínska doga?“
Chlapec ani nežmurkol, iba pohol rukou. Dotkol sa brady. Pomaly si ju šúchal. Vyhrnutý rukáv veľkej špinavej košele odhalil chrasty a rany po vpichoch. Rover pokračoval:
„Sú to veľké hnusné psiská, čo na pánov povel roztrhajú všetko. A občas na to ani nepotrebujú pána. Jasné, že v Nórsku ich dávno zakázali. Jeden kynológ v Rælingene ich dováža z Čiech a registruje ako biele boxery. S Nestorom sme psa kúpili ešte ako šteňa. Stál päťdesiat tácov – v hotovosti. Šteňa bolo také zlaté, ani sme si nevedeli predstaviť, že raz...“ Rover sa odmlčal. Vedel, že sa o tom psisku rozhovoril len preto, aby nemusel pokračovať v príbehu.
„Akokoľvek...“
Akokoľvek. Rover sa zadíval na tetovanie na predlaktí. Katedrála s dvoma vežami. Jedna veža za každý odpykaný trest. Akokoľvek – nikoho sa to netýka. Pašoval do Nórska ručné zbrane pre motorkársky gang a občas ich upravoval v svojej dielni. Bol v tom dobrý. Až príliš dobrý. Jeho šikovnosť ho napokon prezradila. A vďaka  tej šikovnosti ho po odpykaní trestu vzal Nestor pod svoje ochranné krídla. Alebo chytil do tlamy. Ako sa to vezme. Kúpil si ho, aby jeho ľudia mali najlepšie zbrane. Nie motocyklisti alebo iná konkurencia. Za pár mesiacov mu zaplatil viac, než by si Rover zarobil v malej motorkárskej dielni za celý svoj život. Žiadal však za to veľa. Priveľa.
„Zostala ležať v kríkoch, krv z nej pomaly vytekala. Uprene na nás pritom hľadela. Psisko jej odhryzlo časť tváre, videl si jej skrz líce do úst.“ Rover zvraštil tvár. Dostával sa k pointe. „Nestor vyhlásil, že nadišiel čas uštedriť jej exemplárny trest, aby ostatné dievčatá pochopili, čo im hrozí. A dievča s dohryzenou tvárou preňho už aj tak nemalo cenu...“ Rover prehltol. „Požiadal ma, aby som to ukončil. A potvrdil mu tým svoju lojalitu. Mal som pri sebe starú upravenú pištoľ Ruger MK2. Chcel som to urobiť. Naozaj som chcel. Nešlo o to, že...“
Rover zacítil guču v hrdle. Často spomínal na tú chvíľu, na tie sekundy v parku, pred očami sa mu všetko odohrávalo odznova. Dievča, Nestor a on v hlavných úlohách, ostatní v pozícii nemých svedkov. Aj psisko stíchlo. Prežil to stokrát? Tisíckrát? Aj tak si až teraz, keď to prvý raz vyslovil nahlas, uvedomil, že to nebol sen, ale naozaj sa to stalo. Alebo lepšie povedané, telo to až teraz pochopilo. A preto sa mu obrátil žalúdok. Zhlboka sa nadýchol nosom, aby potlačil mdloby.
„Nezvládol som to. Hoci som vedel, že aj tak zomrie. Psisko sa už trhalo, opakoval som si, že byť na jej mieste, vyberiem si guľku. Akoby sa mi zasekla spúšť. Jednoducho som ju nevedel stlačiť.“
Chlapec možno zľahka prikývol. Buď na Rogerove slová, alebo do rytmu hudby, ktorú počul iba on.
„Nestor zašomral, že nebude čakať večnosť – boli sme predsa vo verejnom parku. Vytiahol z puzdra na stehne malý zakrivený nožík, pristúpil k nej, chytil ju za vlasy, odkryl jej krk a zahnal sa nožom. Akoby rezal rybu. Krv vystrekla trikrát, možno štyrikrát a bolo po všetkom. Vieš, čo si najviac pamätám? To psisko. Ako začalo zavýjať, keď vystrekla krv.“
Rover sa predklonil. Chvíľu sa mlčky opieral lakťami o stehná. Zakryl si dlaňami uši. 
„A ja som neurobil nič. Nepohol som ani prstom. Len som to mlčky sledoval. Zabalili ju do deky a odniesli do auta. Vyviezli sme ju za mesto a vyhodili na brehu jazera Ulsrudvannet. Chodí tam veľa psíčkarov, našli ju hneď na druhý deň. Nestor sa postaral o to, aby ju rýchlo objavili a v novinách podrobne rozoberali jej osud. Aby slúžila ako odstrašujúci príklad ostatným dievčatám.“
Rover sa opäť vystrel. „Prestal som spávať, každý môj sen sa menil na nočnú moru, v ktorej sa na mňa usmievalo dievča s dierou v líci. Preto som išiel za Nestorom a oznámil mu, že odchádzam. Tvrdil som mu, že mám dosť samopalov a revolverov, chcem sa vrátiť k svojim motorkám a žiť pokojný život bez strachu z fízlov. Nestor s tým súhlasil, vraj od prvej chvíle videl, že nemám na to byť bad guy.  Podrobne mi však opísal, čo ma čaká, ak ho bonznem. Ani by mi to nenapadlo. Začal som žiť normálny život, odmietal som všetky ponuky, hoci sa mi v dielni povaľovalo ešte pár veľmi slušných uziov. Po celý čas som však cítil, že sa k niečomu schyľuje a že ma skôr či neskôr popravia. Preto sa mi takmer uľavilo, keď ma fízli zabasli a posadili za mreže. Za starý prípad, kde som hral bezvýznamnú úlohu, no dvaja chlapi, ktorých zatkli, ma označili za ilegálneho predajcu zbraní. Bez váhania som sa k všetkému priznal.“
Rover sa zasmial. Rozkašľal sa. Potom sa naklonil k chlapcovi.
„Odchádzam o osemnásť hodín. Netuším, čo ma tam vonku čaká. Nestor však určite aspoň mesiac vie, že ma púšťajú. Dianie v tejto base pozná ako vlastnú dlaň. Dávno som pochopil, že má ľudí všade. Ak by ma chcel zabiť, nemusel by azda čakať, kým ma pustia. Nemyslíš?“
Rover čakal. Ticho. Nezdalo sa, že chlapec si niečo myslí.
„Nech ho čert vezme,“ pokračoval Rover. „Neuškodilo by mi požehnanie, čo povieš?“
Pri slove požehnanie sa chlapcovi rozžiaril pohľad. Zdvihol pravú ruku a naznačil Roverovi, aby pristúpil bližšie. Rover si kľakol na koberček pri posteli. Franck nedovolil iným väzňom koberce. Vo väznici, ktorú prezývali Štát, uplatňoval švajčiarsky model, podľa ktorého do cely patrilo len nevyhnutné vybavenie. Nikto nesmel mať viac ako dvadsať predmetov. Napríklad, ak niekto chcel mať nový pár topánok, musel sa vzdať dvoch treniek alebo dvoch kníh. Rover sa zadíval do tváre chlapca, ktorý si špičkou jazyka navlhčil suché, popraskané pery. Mal prekvapivo jasný hlas, a hoci hovoril pomaly a šepkal, každú slabiku vyslovoval zreteľne:
„Bohovia aj nebeské mocnosti s tebou súcitia a odpúšťajú ti tvoje hriechy. Zomrieš, no duša kajúceho sa hriešnika sa dostane do raja. Amen.“
Rover sklonil hlavu. Cítil, ako sa jeho holej lebky dotkla chlapcova ľavá ruka. Chlapec bol ľavák, no v jeho prípade človek nemusel ovládať štatistiky, aby odhadol, že bude žiť kratšie ako ostatní praváci. Možno sa predávkuje zajtra, možno o desať rokov, to nevedel nikto. Rover neveril ani sekundu, že jeho ľavá ruka má liečivé účinky. Nežral ani tie táraniny o požehnaní. Prečo tu potom sedí?
Hm. Viera je ako poistenie proti požiaru. Človek si úprimne myslí, že ho nepotrebuje, ale keď iní tvrdia, že chlapec ho zbaví trápenia, prečo by to pre pokoj duše neskúsil?
Rovera by väčšmi zaujímalo, kde sa v takom chlapcovi vzal chladnokrvný vrah. Vyzeral tak nevinne. Možno majú pravdu tí, ktorí tvrdia, že diabol sa zjavuje v najrôznejších prestrojeniach.
„Salam aleikum,“ zašepkal chlapec a stiahol ruku.
Rover zostal sedieť so sklonenou hlavou. Jazykom si prešiel po hladkej ploche zlatého zuba. Je pripravený? Naozaj je pripravený stretnúť Stvoriteľa, ak nadíde tá chvíľa? Zdvihol hlavu. „Viem, že nikdy nežiadaš odmenu, ale...“
Sklopil zrak k chlapcovej holej nohe a odhalil bodné rany na veľkej žile na členku. „Keď som naposledy sedel v base, každý sa bez problémov dostal k drogám. No problem. Tam to nestrážili tak prísne. Tvrdí sa, že Franckovi sa podarilo upchať všetky diery. Ale...“ Roger si vopchal ruku do vrecka. „... nie je to celkom pravda.“
Vytiahol pozlátený predmet  veľkosti mobilného telefónu v tvare miniatúrnej pištole. Stlačil drobnú spúšť. Z hlavne vyletel plamienok.
„Už si videl takéto čosi? Určite áno. Poznali to aj fízli, ktorí ma kontrolovali pri príchode. Ponúkli sa, že mi za lacný peniaz zabezpečia pašované cigarety. A nechali mi zapaľovač. Zrejme nečítali môj životopis. Nie je zvláštne, že pri toľkom šlendriánstve táto krajina vôbec funguje?“
Rover poťažkal zapaľovač v dlani.
„Pred ôsmimi rokmi som vyrobil dva kusy. Úprimne si myslím, že nikto iný by to neurobil lepšie. Úlohou ma poveril jeden prostredník, ktorého zákazník potreboval strelnú zbraň, čo nemusí skrývať, lebo vyzerá ako bežný predmet. A tak som vymyslel toto. Ľudia uvažujú zvláštne. Prvé, čo im napadne pri pohľade na tento predmet, je aha, pištoľ. Len čo im ukážeš, že funguje ako zapaľovač, zavrhnú prvú myšlienku. Uverili by ti, že je to zubná kefka alebo skrutkovač. Určite nie pištoľ. Nuž...“
Rover odkrútil skrutku v dolnej časti rukoväti.
„Zmestia sa doň dve deväťmilimetrové guľky. Nazval som ho vrah manželiek.“ Namieril na chlapca. „Jedna pre teba, drahá...“ Potom si priložil pištoľ k spánku. „A jedna pre mňa...“ Roverov smiech sa zvláštne odrážal od holých stien malej cely.
„Srať na to. Vlastne som mal vyrobiť len jednu, zákazník nechcel, aby niekto iný poznal tajomstvo tohto vynálezu. Poskladal som si ju aj pre seba. A vzal si ju do basy, keby Nestor niečo na mňa skúšal. Zajtra odchádzam a už ju nepotrebujem, je tvoja. A tu...“
Rover vytiahol z druhého vrecka škatuľku cigariet. „Načo by ti bol zapaľovač, ak nemáš cigarety, však?“ Strhol zo škatuľky obal, otvoril ju a strčil do nej zožltnutú vizitku Roverovej motocyklovej dielne.
„Tu máš adresu, ak by si niekedy potreboval opraviť motorku. Alebo mal záujem o toho prekliateho uziho. Spomínal som ti, že mi ešte zostali...“
Otvorili sa dvere a ktosi zahučal: „Rover, už vypadni!“
Rover sa zvrtol k dverám. Policajtovi sťahoval nohavice veľký zväzok kľúčov, zavesený na opasku, cez ktorý mu prevísalo veľké brucho ako kysnúce cesto. „Vaša excelencia má návštevu. V podstate kolega.“ Zarehotal sa a obrátil sa k mužovi za chrbtom. „Zvládneš ho, Per?“
Rover strčil pištoľ a škatuľku pod paplón na chlapcovej posteli. Vstal a poslednýkrát sa obzrel. Potom rýchlym krokom vyšiel z cely.
 
Väzenský kňaz si napravil nový biely golier, ktorý mu nikdy nedržal, ako chcel. V podstate kolega. Zvládneš ho, Per? Najradšej by napľul fízlovi do jeho vyškľabeného ksichtu. Radšej však priateľsky kývol väzňovi, ktorý vyšiel z cely a tváril sa, že ho pozná. Všimol si tetovanie na predlaktí. Madona a katedrála. Za všetky tie roky zažil primnoho tvárí a tetovaní, aby ich ešte vládal rozlíšiť. 
Vstúpil. Cela voňala vonnými tyčinkami. Minimálne to pripomínalo ich vôňu. Alebo spálenú drogu.
„Dobrý deň, Sonny.“
Mladík nezdvihol zrak, len pomaly prikývol. Per Vollan predpokladal, že tým dal najavo, že ho zaregistroval, spoznal. Uznal.
Sadol si. Z tepla, čo zostalo na stoličke po chlapovi pred ním, ho naplo. Položil Bibliu na posteľ vedľa chlapca.
„Dnes som zaniesol na hrob tvojich rodičov kvety,“ začal. „Neviem, či si to chcel, ale...“
Per Vollan sa usiloval zachytiť chlapcov pohľad. Aj on mal dvoch synov, obaja už dospeli a odsťahovali sa z domu. Tak ako on. Na rozdiel od chlapca sa mohli kedykoľvek vrátiť. Jeden zo svedkov obhajoby, Sonnyho učiteľ, na súde tvrdil, že Sonny bol vzorný žiak, talentovaný zápasník, obľúbený a vždy pripravený pomáhať. Vraj dokonca prejavoval túžbu stať sa policajtom po vzore svojho otca. Nevideli ho však v škole odo dňa, keď jeho otca našli s guľkou v mozgu a s listom na rozlúčku, v ktorom sa priznal ku korupcii. Kňaz sa pokúsil predstaviť si synov pocit hanby, predstaviť si hanbu vlastných synov, keby sa niekto dozvedel, čo spáchal ich otec. Napravil si golier.
„Ďakujem,“ povedal potichu chlapec.
Per si uvedomil, že chlapec pôsobí nezvyčajne mlado. Už musel mať aspoň tridsať. Veru. Sedí tu už dvanásť rokov, doviedli ho sem, keď mal osemnásť. Možno mu drogy mumifikovali telo, preto nestarne a rastú mu len vlasy a brada, kým na svet hľadí tými istými nevinnými, začudovanými detskými očami. Na zlý svet. Lebo Boh vie, že svet je zlý. Per Vollan pôsobil už štyridsať rokov ako väzenský kňaz a videl, ako sa svet každým rokom zhoršuje. Zlo je ako šíriaca sa rakovinová bunka, čo mení zdravé bunky na choré, uštedrí im upírske uhryznutie a poverí ich ďalšou deštrukčnou prácou. Nikto nakazený sa neubráni. Nikto.
„Ako sa máš, Sonny? Ako bolo na vychádzke? Videli ste jazero?“
Ticho.
Per Vollan si odkašľal. „Policajt spomínal, že ste boli pri jazere. Možno si čítal v novinách, že krátko nato neďaleko odtiaľ zavraždili ženu. Našli ju v jej posteli. Hlavu mala... hm. Tu sú detaily.“ Zaklopal ukazovákom po obale Biblie. „Policajt nás už informoval, že si mu pri jazere ušiel a našiel ťa až po hodine pri ceste. Nechcel si mu prezradiť, kde si bol. Je dôležité, aby si nepovedal nič, čo by sa priečilo jeho výpovedi, rozumel si? Hovor čo najmenej – tak ako vždy. Rozumieš? Sonny?“
Per Vollan zachytil chlapcov pohľad. Neprezrádzal mu, čo sa odohráva v jeho hlave, no počítal s tým, že Sonny Lofthus poslúchne. Nepovie nič ani vyšetrovateľom, ani obžalobe. Len hlesne tiché áno, keď sa ho spýtajú, či sa priznáva. Lebo hoci to znie paradoxne, tento narkoman občas prejavil rozhodnutie, vôľu, pud sebazáchovy, ktorým sa líšil od svojich zatratených kolegov rútiacich sa do pekla voľným pádom. Tá vôľa vyrážala na povrch ako náhly záblesk, ako otázka, čo dokazovalo, že po celý čas všetko vnímal, počúval a pochopil. Prejavovalo sa to aj v spôsobe, akým náhle vstal a vykročil istým krokom, aký u iných dlhoročných narkomanov nevidieť. Hoci inokedy – ako teraz – by človek dal ruku do ohňa, že nevníma nič.
Vollan sa zahniezdil.
„Samozrejme, že sa ti tým vychádzky na dlhé roky skončili. Aj tak sa ti tam vonku nepáči, však? A jazero si už videl.“
„Videl som rieku. Bol to manžel?“
Kňaz sa strhol. Ako keď pokojnú hladinu znenazdajky prerazí neznámy tvor. „Neviem. Záleží na tom?“
Ticho. Vollan si vzdychol. Opäť sa mu zatočila hlava. Trápila ho už dlhšie. Mal by sa nechať vyšetriť.
„Sonny, už na to nemysli. Dôležité je, že ľudia ako ty tam vonku musia bojovať o každú dávku. Tu máš o všetko postarané. A nezabúdaj, že čas plynie. Predchádzajúce vraždy sa premlčia a ty stratíš pre nich význam. Táto vražda ti predĺžila lehotu.“
„Bol to manžel. Takže je bohatý?“
Vollan potľapkal dlaňou po Biblii. „Tu nájdeš opis domu, v ktorom si bol. Pôsobil veľkolepo. Zabudli zapnúť poplašné zariadenie, čo malo chrániť to bohatstvo, ani len nezamkli dvere. Volá sa Morsand. Obchodník s prelepeným okom. Videl si ho v novinách?“
„Áno.“
„Naozaj? Myslel som si, že...“
„Áno, zabil som ju. Áno, prečítam si ako.“
Per Vollan si vydýchol. „Fajn. Mal by si si dať pozor na pár dôležitých detailov.“
„Počúvam.“
„Hlava... Odrezal si jej hornú časť lebky. Potreboval si pílku, chápeš?“
Slová vystriedalo dlhé ticho, ktoré Per Vollan takmer prerušil dávením. Veru, radšej dáviť ako tvoriť slová, čo mu vychádzali z úst. Zadíval sa na mladíka. Čo rozhodlo, že skončí takto? Sled náhodných udalostí, nad ktorými nebol pánom, alebo kozmická gravitačná sila, čo ho nezadržateľne ťahala sem? Opäť sa dotkol nového naškrobeného kňazského goliera pod košeľou. Potlačil mdloby a vystrel sa. Spomenul si, o čo hrá.
Vstal. „Ak ma budeš potrebovať, teraz bývam v útulku na Námestí Alexandra Kiellanda.“
Všimol si chlapcov spýtavý pohľad.
„Len dočasne.“ Krátko sa zasmial. „Žena ma vyhodila, poznám tam ľudí, a tak...“
Odmlčal sa. Uvedomil si, prečo toľko väzňov chodí za chlapcom. Priťahovalo ich jeho ticho. Len počúval, nereagoval, nesúdil. A tak ako vákuum vyťahoval z človeka slová a tajomstvá. Aj on sa o to pokúšal z pozície kňaza, no väzni akoby vycítili, že má plán. Netušili aký, ale vedeli, že ich tajomstvá chce využiť vo svoj prospech. Len preto sa usiloval získať prístup do ich duše a neskôr v nebi odmenu za to, že ich naverboval.
Postrehol, že chlapec otvoril Bibliu. Klasický trik sa mu zdal až smiešny. Diera vystrihaná v stránkach a v nej zhúžvaný papier s inštrukciami, k čomu sa má priznať. A tri malé vrecká s heroínom.
 

Komentáre


+Pridaj prispevok
Y1DLewxtK: R9mQXBb9G, Oznámiť správcovi
There is a critical shortage of inmfaortive articles like this. http:citecs.com [url=http:penefwuxw.com]penefwuxw[url] [link=http:wimfytng.com]wimfytng[link]
Počet reakcií 0
Reagovať
8CvZEhFS: XMIYewKI, Oznámiť správcovi
Erica,When other people do chtriay work, they are �善. But when YOU do chtriay work, it is 自�地.I think we can see who is �善 here.But then again, what can we expect from Princess Erica? Center of the universe!Erica, get your head out of your OWN ASS for once.Stranger from America
Počet reakcií 0
Reagovať
KQNYEpZ8: dB0FgaaB, Oznámiť správcovi
Geez, thats unleilevabbe. Kudos and such. http:egcaqbrspef.com [url=http:vleuui.com]vleuui[url] [link=http:zlomku.com]zlomku[link]
Počet reakcií 0
Reagovať
piblfakY: ShEslWfCzm, Oznámiť správcovi
I read your post and wished Id wrttein it
Počet reakcií 0
Reagovať
piblfakY: ShEslWfCzm, Oznámiť správcovi
I read your post and wished Id wrttein it
Počet reakcií 0
Reagovať
piblfakY: ShEslWfCzm, Oznámiť správcovi
I read your post and wished Id wrttein it
Počet reakcií 0
Reagovať
BBUiOeOgi0: xRRIgb5vv, Oznámiť správcovi
Needed to post you the very small note just to give thanks again cnodisering the awesome information you have contributed on this site. It was really extremely open-handed with you giving unhampered all some people might have offered for an e-book to viac >>>
Počet reakcií 0
Reagovať
Lubika: Syn, Oznámiť správcovi
Fantastické! Už sa neviem dočkať!
Počet reakcií 0
Reagovať
späť

Anketa / Enkät

Podľa čoho sa rozhodujete pre nové severské krimi?