No rovnako dobre vieme, že za krutými opismi sa skrýva oveľa viac a vždy chcú na čosi upozorniť, poukázať...
Tak je to aj v novinke Sklenené telá.

Vložila si do uší slúchadlá od walkmanu z 80.rokov.... započúvala sa... uviazala si strunu z klavíra okolo krku, druhý koniec priviazala o susedovo auto... potom si sadla pred dom, oprela sa o stĺp a uviazala sa oň opaskom.
Započúvala sa... počúvala... a keď ráno sused vyštartoval s autom... ukončil jej život.

Morbídne? Drsné?
Áno. Sklenené telá je nový severský triler, z ktorého vás bude mraziť ešte dosť dlho po dočítaní.

Švédsko zaplavila vlna samovrážd. Zarážajúce je, že umierajú prevažne mladí ľudia. Pri ich telách sa našli walkmeny a staré kazety z osemdesiatych rokov s mixovanou hudbou. Ukáže sa, že všetky kazety patrili jednej žene...
V súvislosti so samovraždami sa vynorí veľa ďalších podozrivých skutočností a vyšetrovateľ Jens Hurtig sa ich podujme objasniť. Čoskoro pribudnú nové prípady, tentoraz ide o brutálne vraždy vplyvných mužov.
Čo ich spája so samovraždami tínedžerov a so záhadnou ženou?
A ako súvisia so životnými osudmi Jensových priateľov?

„Je to príbeh o najextrémnejších dôsledkoch kreativity.
O tom, čo ambície a sny o veľkom úspechu môžu urobiť s ľuďmi.“
Akademibokhandeln

Sklenené telá je drsný triler o hudbe a umení, túžbe a rezignácii, náboženskom fanatizme, nenávisti, láske a pomste. Príbeh zavedie čitateľov do najtemnejších kútov psychiky ľudí, ktorí sú pre svoje umenie schopní všetkého.

 Podíde ku knižnici, vyberie svoj denník  vtlačený medzi dve knihy o Harrym Potterovi, ktoré dostala od Holgera, keď mala trinásť a štrnásť rokov.
Písmená jej skákali pred očami, no aj tak ich prečítala.
Teraz vie, že je dyslektička. Vtedy si myslela, že je tupá.
Aiman povedala, že aj Agatha Christie aj Ernest Hemingway boli dyslektici a že písať je ako rozprávať.
Vanja si sadne na podlahu, zapojí slúchadlá do počítača a oprie sa chrbtom o posteľ. Opakujúci sa bas, praskajúci akoby cez struny viedol prúd.
Vanja otvorí denník a píše. Nie preto, lebo ju Aiman nabádala, aby tak robila, ale jedine preto, že to skrátka prichádza.
A potom, prisľúbila Marii, že to bude robiť.
Čo človek robí, keď mu chýbajú sny?
Hunger jej pomáha vyjadriť sa a ona dúfa, že balík s kazetou príde čoskoro. Potom bude postavená pred konkrétnu voľbu.
Žiť alebo zomrieť.

„Sklenené telá ponúkajú úplne inú detektívku, ako sme v tomto žánri zvyknutí. Musíte si ju jednoducho prečítať.“
Skanska Dagbladet

Začítajte sa do úryvku z novinky Sklenené telá:

Choď do pekla
Morgongåva

Pol siedmej. Mama tvrdo spí a v normálnom prípade by spala takmer do obeda. No toto ráno ju zobudia policajné sirény. Alebo buchot na vchodové dvere. Vystrašená suseda.

Carita sa opatrne zakráda po koberci popri maminej izbe, ale nepozrie na ňu. Teraz ju nechce vidieť. Možno by si to rozmyslela. Zložila by ju mamina pokojná oblá tvár. Mama, ktorá sa na ňu nikdy nesťažuje a vždy ju podporuje.

Ide na toaletu. Tvár, čo na ňu zíza zo zrkadla, je bledá oproti dlhým čiernym vlasom. Pupáky nie sú kúlové, hovorí Justin Bieber v reklame. No Proactiv nepomáha. Jej tvár od toho prekliateho krému iba napúcha a je ešte škaredšia. 

Hunger jej pomohol pochopiť, čo má urobiť, hoci o detailoch rozhodla ona sama.

Carita vytiahne fixku so širokou špičkou, ktorá tak silno páchne po alkohole.

Začína na čele, potom nos, ústa, brada, krk a líca, nato odhrnie vlasy na bok a končí očami. Trochu to svrbí, dráždivý pocit ako pri akupunktúre. Horúčava, no príjemná. Akné sú fuč.

Je trištvrte na sedem. Oblečie sa. Čierne tričko z Hugerovho vystúpenia v Uppsale. Džínsy s fľakmi od krvi, ktoré má už takmer dva roky a nikdy ich neprala. Keby len mama vedela, čo všetko stvárala. Už sa to nikdy nedozvie. 

Carita sa prešmykne naspäť do svojej izby. Všetko, čo potrebuje, je v maskáčovej taške. Cievku s klavírnou strunou, tou najširšou, akú našla, dva milimetre hrubou. Dva pevné opasky vybíjané nitmi a magnetofón, svietivo žltý Sony Walkman z osemdesiatych rokov s kazetou, ktorú si čoskoro vypočuje.

Analógový šum taký živý, že sa dá takmer uchopiť.

Vyjde do tmy. Je o päť minút sedem.

Ranný chlad elektrizuje pálčivú bolesť na tvári, trávnik je pokrytý oceľovosivou vrstvou srieňu. Pod bosými chodidlami praská, akoby šla po rozbitom skle. 

Prechádza cez cestu. Susedovo auto je zaparkované na zvyčajnom mieste, pred garážovými vrátami a skryté pred výhľadom z domu. Jonny, čo tam býva so svojimi rodičmi, patrí k tým, ktorý ju prezývajú Vracadlo.

Istý čas si nechávala rásť ofinu, aby jej padala do tváre, no on ju prekukol a pochopil, že sa hanbí za svoju hroznú pleť.

Ako to mohol, hoci bol hrozne zadubený, pochopiť?

Pripevní klavírnu strunu na ťahacie zariadenie firemného auta Jonnyho otca, a keď kráča k stene domu, struna sa voľne odvíja z cievky. Hodí okom ku kuchynskému oknu. Svieti sa tam, pochopila, že sú hore.

Čoskoro pôjde každý po svojom. Čoskoro vyjdú k autu.

Kurva, ako ich nenávidím.

Stĺp lampy stojí napoly schovaný pri hájiku blízko križovatky.

Klavírna struna stačí presne.

O dve minúty neskôr sedí chrbtom opretá o studený kandeláber a srieň na tráve na krajnici jej preniká do džínsov. Opasky vybíjané nitmi sú priviazané okolo stĺpa, cez jej prsia a hrdlo, a okolo krku má trikrát obtočenú klavírnu strunu.

Pozrie na hodinky, sedem hodín aj štyri minúty, vytiahne žltý volkmen s vypchanými slúchadlami. Hudba musí vytesniť všetky ostatné zvuky.

Páska sa začína točiť, pozerá sa na ňu cez plexisklo. Úhľadným rukopisom modrým atramentom je tam napísané METAL MEAN MACHINE.

Hunger je teraz v jej hlave a ona veľmi dobre vie, čo bude jedenásť minút a tri sekundy počúvať, toľko trvá stopa. Pretože Hunger tvorí stopy, nie skladby.

Spočiatku počuť len šum v pozadí, potom elektrický praskot nasledovaný niekoľkými sekundami, počas ktorých si myslí, že počuje vrzgot a dýchanie. Zavrie oči a predstavuje si Hungera. 

Hovorí sa, že býva niekde v Skåne na vidieku a že cez deň nikdy nevychádza. Hoci bola na viacerých jeho koncertoch, nevie, ako vyzerá, ale predstavuje si ho na scéne. Biely, takmer priesvitný, s obnaženým trupom a krvou rinúcou sa z hlavy a po rukách. Hovorí sa, že je slepý.

Hunger jej dal jedenásť minút a tri sekundy. Stopu len pre ňu.

11.03.

Čoskoro Jonnyho otec zavrie vchodové dvere a pôjde k autu. O desať minút začne cúvať z príjazdovej cesty ku garáži. Potom prejde dvadsať metrov, až zastane na križovatke. Pre vysoký živý plot je tam zlý výhľad, takže pôjde pomaly, kým vyjde na hlavnú cestu. To prejde ďalšia minúta.

Chveje sa, keď začne búšiť cez podklad, najprv pomaly, takmer v tempe s údermi jej srdca, potom rýchlejšie a rýchlejšie. Bubon a rachot, ako od reťazí, ktoré sa ťahajú po kameňoch.

Slová sú jej vlastné. Je neopísateľne nádherné počuť ich takto.

A napokon zvuk, čo Hungera definuje. Znie to ako gitary, ale nemyslí si, že je to tak. Nevie a nejde predsa o to, aby to človek vedel.

Čoskoro je po všetkom a jej vnútro kričí. Ako prúd zúfalého náreku, všetky úzkosti sveta v jedinom ohavnom a skvelom vresku, ktorý absorbuje jej vlastnú úzkosť a vysmieva sa jej. Pripomína jej, že pocity všetkých ľudí sú úplne bezcenné.

Všetko najlepšie k narodeninám, Carita, pomyslí si a vidí, ako Jonnyho otec otvára dvere auta.