Na ostrove Hlava, ktorý je Krkom prepojený s pevninou, žila rodina Jensa Haardera. Hlavou rodiny bol stolár Jens, angažovaným krkom mohla byť jeho manželka Mária, pôvodne vychýrená krásavica a sčítaná žena, keby sa však postupne nenechala uväzniť vo svojom morbídne obéznom tele.

 

Ich životy boli poznačené stratami, a pravdepodobne preto prepadli patologickému hromadeniu. Manžel zhromažďoval veci a to, čo iní považovali za odpad, riskujúc, že ho to raz všetko zavalí. Ona jedla tak veľa, že postupne z manželskej postele vytlačila muža a vlastný nahromadený tuk ju obral nielen o krásu, ale aj pohyb a hlas.

 

Jej telesné bujnenie sa postupne stretávalo s narastajúcim odpadom „potrebných vecí“ jej manžela, pričom kontakt medzi týmito dvoma izolovanými svetmi postupne udržiavala iba dcérka Liv, poznajúca každú chodbičku rodinného smetiska, schopná sa pohybovať aj v absolútnej tme.

 

Zručnosť presúvať sa ticho a v temnote jej vštepil jej otec, ktorého život bol zvláštny aj preto, že zanechal profesiu stolára a rodinu sa rozhodol živiť iba nočným lovom a okrádaním obyvateľov pevniny. Takýto zvláštny spôsob života prezentoval aj vlastnej dcére ako hru, v ktorej sa nerobí hluk a nepoužívajú sa peniaze.

 

Román Živica sa stal najlepšou severskou krimi minulého roka, a to aj napriek tomu, že vôbec nemá ten typický kriminálno-detektívny sujet. Autorke sa to však nestalo prvýkrát. Keď po skúsenostiach s detskou literatúrou napísala v roku 2014 svoju prvú knihu pre dospelých s názvom Mäsiar z Liseleje, dostalo sa jej ocenenia za najlepší dánsky kriminálny debut, hoci sama autorka nebola presvedčená o tom, že by napísala kriminálny román.

 

Osud Živice je pravdepodobne taký istý, pretože aj napriek svojej temnej atmosfére, je to skôr prozaicko-poetický a komorný príbeh o zvláštnej rodine. Uznávam však, že je skutočne ťažko zaraditeľný, pretože je plný paradoxov, tak ako aj bežný život, v ktorom často vášeň hraničí s posadnutosťou, láska so smrťou a genialita so šialenstvom.

 

Živica je dokonca svojím spôsobom najmä románom o láske, no zároveň má v sebe aj genetiku zločinu, ktorú utvrdzujú už prvé vety tejto prózy.

 

„Keď otec zabil starú mamu, bola v bielej izbe tma. Bola som pri tom. Aj Carl tam bol, ale nevšimli si ho. Bolo to na Vianoce, ráno, a trošku snežilo, ale také naozajstné biele Vianoce z toho veru v ten rok neboli“.

 

Matkovražedný akt je vlastne zločinom z lásky. Samozrejme ide o patologický prejav, ktorý je následkom nahromadených frustrácií a aj úmyselnej izolácie rodiny, ktorej tajomstvá je nutné uchrániť pred verejnosťou, a tým udržať pokope rodinu ako takú.

 

Svojou atmosférou inak táto dánska próza pripomína mystično slovenskej lyrizovanej prózy, čomu nahrávajú aj románové kulisy zanedbanej usadlosti na malom ostrove, obklopenej nádhernou, no drsnou prírodou, na jednej strane jedľovým lesom, na druhej strane nevyspytateľným morom.

 

Kompaktnosť celému príbehu Živica dáva práve motív voňavej ihličnanovej živice, ktorá má silu konzervovať a balzamovať. Tak ako praveká živica uväzňujúca vo svojej pomalej tekutosti hmyz sa časom zmenila na nádherný kamenný jantár, táto kniha v sebe skrýva silný a temný príbeh o tom, čo môže s človekom urobiť posadnutosť, láska, izolácia a aj psychická choroba.

Jozef Kuric pre DennikN.sk