Mrazivé príbehy z drsného severu

Vražda, o ktorej nikto doteraz nevedel

02. 05. 2017
„Už som mal plné zuby osamelých kriminalistov, ktorý dokážu vyriešiť prípady opití a úplne na vlastnú päsť,“ povedal pred časom Jørn Lier Horst.

Sám má za sebou kriminalistickú prax, pracoval ako vyšetrovateľ a všetko skvele zužitkoval v sérii o Williamovi Wistingovi. Mimoriadne sympatický, férový a spravodlivý policajt, ktorému riešenia prípadov nepadajú do lona. Nenarazí na stopy náhodou, či bizarným spôsobom. Všetko si odmaká, pri vyšetrovaní sa spolieha aj na tím a neraz mu pomôže jeho dcéra-novinárka.

Aj pre túto autentickosť a najmä pútavosť jeho detektívok si Horsta obľúbili milióny čitateľov. Jeho knihy rád číta aj nórsky minister spravodlivosti, ktorý sa o nich vyjadruje veľmi pochvalne. Dokonca Horstovi posiela každý rok na Vianoce pozdrav, ku ktorému pripíše, že „čítam vaše knihy s veľkou radosťou“.
Zaujímavé je aj to, že jeho knihy patria k najpožičiavanejším vo väzenských knižniciach. „Vraj ich až tak nezaujímajú odtlačky prstov alebo vyšetrovacie metódy, ale to, ako policajt premýšľa a ako vyhodnocuje prípad,“ vysvetľuje Horst.

Dôkazom Horstových kvalít a jeho popularity je aj novinka Súmrak, kde opäť vystupuje obľúbený vyšetrovateľ William Wisting, ale tentoraz ako mladý začínajúci policajt. Horst si znova zakladá na realistickom opisovaní policajnej práce, je dôkladný, dôveryhodný, čo podľa neho pomáha v ľuďoch vzbudzovať väčšiu dôveru v políciu. „Naozaj sa snažím ukazovať obraz skutočného policajta,“ dodáva.

 

Stavern 1983: Blížia sa Vianoce a husto sneží. Williamovi Wistingovi, mladému ambicióznemu policajnému strážnikovi, sa prednedávnom narodili dvojičky. Počas bankovej lúpeže sa náhle ocitne v centre dramatických udalostí. Vyšetrovania sa ujmú jeho skúsenejší kolegovia.

Keď ho kamarát požiada o priateľskú službu, nečakane sa dostane na stopu iného zločinu. Nielenže ide o nevyriešenú vraždu, ale navyše o nej doteraz nikto nič nevedel. V stodole, ktorú nik nepoužíva, stojí staré auto s dierami po guľkách. A mnohé naznačuje, že šofér odtiaľ nevyviazol živý.

Prípad bude mať dopad na to, ako sa bude vyvíjať Wistingov policajný inštinkt. Bude ho formovať po zvyšok jeho kariéry a mnohé ho naučí. Okrem iného aj to, že v rodinách ostávajú a dedia sa nielen majetky, ale aj zločin, vina a bolesť.

Najnovšia Horstova kniha Súmrak sa vracia na úvod celej detektívnej série s Williamom Wistingom. Chronologicky sa odohráva ešte pred prvou knihou, ktorá vyšla pod názvom Kľúčový svedok.
„Nečakane iná: nová kniha J. L. Horsta je napísaná v duchu klasických detektívnych románov. Zo Súmraku na vás dýchnu dvadsiate roky a nostalgia,“ napísal Verdens Gang.

Jørn Lier Horst patrí medzi najobľúbenejších autorov severskej detektívky vo svete, aj na Slovensku. Pôsobil ako hlavný vyšetrovateľ v Larviku, študoval kriminológiu, filozofiu a psychológiu. Debutoval detektívnym románom Kľúčový svedok založenom na skutočnom prípade. Uviedol ním čoskoro už dvanásťdielnu sériu kníh s inšpektorom Williamom Wistingom a jeho dcérou, novinárkou Line.
Za román Na zimu zatvorené získal Cenu nórskych kníhkupcov.
Za Poľovné psy získal cenu pre najlepšiu nórsku detektívku roka a následne aj cenu pre najlepšiu škandinávsku detektívku.
Výborných ohlasov sa dočkali aj jeho najnovšie romány Jaskynný muž a Zaslepenosť. Zároveň je autorom detskej série Detektívna agentúra č. 2, ktorá začína vychádzať aj v slovenčine.

Začítajte sa do novinky Súmrak:

1

Bankomatová karta sa vysunula z automatu.
Dočasne mimo prevádzky bolo napísané veľkými bielymi písmenami na zelenej obrazovke. Wisting sa obrátil k Ingrid, ktorá stála za ním a kolísala dvojičky v kočíku.
„Asi je prázdny,“ povedal a obzrel sa. Pred Vianocami bolo v uliciach plno ľudí.
Ingrid sa usmiala, trochu sa zaklonila a zahľadela sa na temnú večernú oblohu. Začínalo snežiť. Drobučké vločky podobajúce sa na kúsky papiera viseli vo vzduchu, takmer sa nehýbali.
„Keď prídeme domov, môžeme si dať vafle,“ navrhla. Wisting si vložil kartu do vrecka. Aj tak mu na účte neostalo veľa peňazí. Napadlo mu, že bude musieť zobrať zopár nadčasov.
Objal Ingrid jednou rukou okolo pliec a druhou rukou chytil rúčku kočíka. Dvojičky budú mať čoskoro pol roka.
Thomas spal, Line bola hore. Žmurkala a usilovala sa sledovať, čo sa okolo nej deje.
Tisol kočík po ulici Tollbodgaten a zamieril k vydláždenému námestiu pred kostolom, kde svietil vianočný stromček.
Trhovníci mali škriatkovské čiapky a z ich stánkov voňalo varené víno, čerstvé vafle a sladká kaša so škoricou.
V otvorenom ohnivočervenom aute prišiel na námestie škriatkovský orchester a hral koledy.
„To je Rupertov packard!“ vyhŕkla Ingrid a ukázala na staré auto.
„Hrá na trúbku,“ usmial sa Wisting a kývol na bradatého muža na prednom sedadle s čiapkou na hlave.
Zastali a počúvali.
Rupert Hansson sa kamarátil s Ingridiným otcom. Keď sa brali, hral v kostolnom zbore sólo na trúbke a z kostola ich odviezol na svojom veteránovi. Bolo to prenikavo červené auto so zelenými kruhmi okolo poohýbaných blatníkov.
Na svadbu auto ozdobili brezovými vetvičkami a bielymi stužkami.
„Ktovie, či naštartuje, keď sa budú chcieť odtiaľto pohnúť,“ poznamenal Wisting a pošúchal si ruky.
Ingrid sa sklonila nad kočíkom, aby sa pozrela, či sa dvojičky neodkopali. Potom sa pritisla k Wistingovi a položila mu hlavu na plece.
Rupert Hansson si ich všimol a voľnou rukou ich pozdravil tak, že ju zodvihol k škriatkovskej čiapke. Keď mu Wisting zamával, Rupert mu naznačil, aby ho počkali.
Orchester dohral a Rupert sa otočil k ostatným, aby sa s nimi rozlúčil.
Wisting a Ingrid k nemu podišli. Rupert vystúpil z auta a nazrel do kočíka. Line sa podarilo vyslobodiť si jednu rúčku spod prikrývky a trepotala rukavičkou. Thomas hlboko spal.
„Prvé Vianoce,“ poznamenal Rupert a pozrel sa na Ingrid.
„To bude fajn.“
„Tešíme sa na ne,“ usmiala sa naňho.
Wisting pristúpil k veteránovi.
„Myslel som si, že je to auto na leto,“ povedal.
 „To aj je,“ kývol Rupert hlavou a vrátil sa k autu. „Ale tu ide o tradíciu. Vždy hráme na vianočných trhoch.“
Chytil do rúk kufrík s trúbkou, položil ho na sedadlo a otvoril ho.
„Na niečo som sa ťa chcel spýtať,“ povedal Wistingovi, zatiaľ čo kládol nástroj na miesto.
„Na čo také?“
„Mohol by si mi zistiť, komu patrí tá stará stodola pri Tveidalskej križovatke?“
„Tam stojí nejaká stodola?“
„Čoskoro sa zrúti,“ odvetil mu Rupert. „Ak bude veľa snehu, tak ďalšiu zimu nevydrží.“
Wisting si vopchal ruky do vreciek.
„Prečo chceš vedieť, komu patrí?“
„Je v nej staré auto,“ odvetil Rupert. „Rád by som ho dal dokopy.“
„Nie sú na okolí nejaké domy?“ spýtal sa Wisting. „Ak áno, mohol by si sa popýtať tam.“
Rupert pokrútil hlavou.
„Myslel som si, že by si mi to vedel zistiť,“ dodal. „Veď na polícii musíte viesť nejaký register, či nie?“
„O podobné veci sa stará skôr magistrát,“ vysvetlil mu Wisting. „Tam by ti azda vedeli pomôcť.“
„Aké je to auto?“ zamiešala sa do rozhovoru Ingrid.
„Nie som si celkom istý,“ odvetil Rupert. „Ale domnievam sa, že ide o starú minervu.“ Všimol si, že Wisting ani Ingrid značku nepoznajú. „Vyrábali ich Belgičania,“ objasnil im. „Skrachovali ešte pred vojnou. Prvé auto kráľa Haakona bola štvorcylindrová minerva, model z roku 1913.“
„Sú zriedkavé?“
Rupert pritakal.
„V Nórsku ich veľa nebolo. Kráľovo auto pravdepodobne skončilo v šrote. Nikto vlastne presne nevie, čo sa s ním stalo.“
„Ako si sa dozvedel, že v tej stodole stojí staré auto?“
„Povráva sa to,“ odvetil Rupert. „Jeden starší chlapík z klubu veteránov o tom počul od strýka. Vraj ho tam kedysi dávno odtiahli, prikryli celtovinou a odvtedy tam stojí.“
„Kedy sa to malo stať?“
„Niekedy v dvadsiatych rokoch.“
Wisting zodvihol obočie.
„Čiže tam stojí šesťdesiat rokov?“
Rupert horlivo prikývol.
„Ak je to pravda, mohlo by ísť o originál a stále by mohlo byť v dobrom stave.“
Wistinga autá nikdy výnimočne nezaujímali. S Ingrid mali šesťročné volvo. Ale bol zvedavý, prečo také zriedkavé auto niekto odpratal do stodoly a tam ho skrýval tak, aby o ňom nik nevedel.“
„Zájdeš so mnou k tej stodole a pozrieš sa na to?“ vyzval ho Rupert. „Tak aspoň uvidíš, kde je.“
„V tomto?“ spýtal sa Wisting a kývol na starý packard. Rupert sa zasmial.
„Nie, ten sa domov povezie,“ odvetil a ukázal na parkovisko, kde stál landrover s prívesným vozíkom.
Wisting sa pozrel na Ingrid a kočík. Trhovníci začali baliť stánky.
„Niekedy inokedy,“ odvetil.
„Pokojne choďte,“ namietla Ingrid a oprášila sneh zo striešky kočíka. „Pôjdem s deťmi domov.“
Zrejme jej napadlo to isté, čo Wistingovi: Rupertovi to dlhovali. Za odvoz po svadbe, ani za to, že im na nej hral, mu nezaplatili.

Milan Buno pre Severskekrimi.sk, 2.5.2017

Komentáre

späť

Anketa / Enkät

Podľa čoho sa rozhodujete pre nové severské krimi?

archív

Pridať nový príspevok

Meno:
Názov:
Príspevok:

počet
znakov
Prepíšte kód:
kod
Zavrieť okno

Pridať novú reakciu

Meno:
Názov:
Reakcia:

počet znakov
Prepíšte kód:
kod
Zavrieť okno

Nevhodný príspevok

Prepíšte kód:
kod