Mrazivé príbehy z drsného severu

Videl som hnev, zúfalstvo i ľútosť

19. 05. 2017
Práca vyšetrovateľa ma naučila viac o živote než o smrti, tvrdí Jørn Lier Horst.

Žáner detektívky má v Nórsku dlhoročnú tradíciu. Istý nórsky vtip dokonca vraví – a nie je ďaleko od pravdy –, že neexistuje autor, ktorý by nemal na konte aspoň kratučkú detektívnu poviedku. A potom sú autori, ktorí sa venujú výhradne tomuto žánru – či už pre dospelých, ale aj pre deti či mládež. Jørn Lier Horst patrí medzi spisovateľov, ktorých povesť v tomto smere podporujú mnohé žánrové ocenenia nielen v Nórsku, ale aj v zahraničí. Píše kriminálne série pre dospelých, pre mládež aj pre deti.

Pracovali ste ako policajný vyšetrovateľ na okrsku v nórskom Vestfolde. Momentálne ste však spisovateľ na plný úväzok a ako taký získavate pozitívne kritiky a ocenenia za realistické zobrazovanie policajnej práce a uveriteľnosť zápletiek. Prečo ste vlastne skončili s prácou na polícii?

Jørn Lier Horst: Nešlo o žiadny náhly zlom. Už počas práce vyšetrovateľa som napísal desať kníh. Písanie však malo úspech a spolu so všetkým naokolo mi zaberalo stále viac a viac času, až som napokon stál pred voľbou. Nemal som už čas na to, aby som sa naplno venoval obom prácam. A písanie kníh a veci s tým súvisiace boli ako guľa valiaca sa z kopca – nebolo možné to zastaviť. Zrazu som jednoducho nemal čas na to, aby som bol aj policajtom. A tak som sa stal iba spisovateľom.

 

Ako ste s touto svojou voľbou spokojný?

Jørn Lier Horst: Veľmi. Bývalá práca policajta mi však poskytuje jedinečné zázemie. Pre autora, ktorý píše krimi, je možnosť nahliadnuť do zákulisia polície skvelá. Ja som mal možnosť byť na miestach činu, pohybovať sa tam, kam sa mnohí nedostanú. A práve tam sa snažím vziať aj svojho čitateľa. Pri vyšetrovaní som zažil mnohé porušenia zákona. Ocitol som sa tvárou v tvár ľuďom, ktorí spáchali najrôznejšie zločiny. Videl som ich hnev, žiaľ, zúfalstvo, ľútosť. A práve tieto mnohé stretnutia si so sebou nesiem, keď píšem. Práve ony mi pomáhajú vytvoriť autentický literárny svet. Práca vyšetrovateľa vrážd ma nenaučila ani toľko o smrti, ako ma naučila o živote. O tom, aký vie byť nespravodlivý.

 

Nie je práca spisovateľa osamelejšie povolanie než tá na polícii?

Jørn Lier Horst: To áno, omnoho osamelejšie. To mi na práci naozaj chýba. Kolegovia. A možnosť byť tam, kde sa niečo deje. To, že si o prípadoch zrazu iba čítam v novinách a nie som súčasťou nového diania, je zvláštne. Je však veľmi príjemné mať v povolaní takú slobodu. Mať možnosť sám si vytvárať bežný deň. Veľa cestovať.

 

Pre mnohých by bolo zaujímavé nahliadnuť do zákulisia spisovateľskej práce, najmä ak ide o niečo natoľko komplexné, ako je detektívna séria kníh. Ako vyzerá váš autorský proces?

Jørn Lier Horst: Nemám vyslovene pevnú rutinu. Našťastie dokážem písať prakticky všade – vo vlaku, v lietadle, na letisku, v hotelovej izbe. Napísal som toho už celkom dosť – jedenásť románov, ešte viac kníh pre deti a mládež. A je to preto, lebo dokážem pracovať cieľavedome a štruktúrovane. To som sa naučil práve pri práci vyšetrovateľa, využívať čas efektívne a pracovať kdekoľvek. Môj bežný pracovný deň sa začína tým, že sa budím spolu s deťmi, nachystám im raňajky, vypravím ich do školy. A potom sa poberiem do pracovne – bývame v dome s vežou, z ktorej je výhľad na fjord a more, a práve tam zvyšok dňa sedím a píšem.

 

To znie ako príjemnejšie pracovné prostredie než to na polícii. Inšpirovala vás práca na polícii pri písaní ešte nejako?

Jørn Lier Horst: Rozhodne, prostredie príjemnejšie určite je. Zaujímavé ešte možno je, že všetky svoje knihy najskôr píšem v Exceli, v tabuľke. To patrí k môjmu procesu písania – zápletku a vývoj príbehu si najskôr rozvrhnúť v jednotlivých kolónkach, kapitolu po kapitole. To je pre mňa osnova, akýsi plán jazdy danej knihy. Samozrejme, počas písania potom dochádza k zmenám, vynárajú sa postavy, ktoré v príbehu pôvodne byť nemali a niektoré sa správajú inak, než som plánoval, skrátka, žijú si vlastnými životmi. Ale v každom prípade venujem istý čas tomu, aby som dopredu vykonštruoval príbeh, ktorý chcem napísať. Možno aj v tomto som ovplyvnený svojou bývalou prácou, potrebujem pracovať veľmi štruktúrovane, až schematicky. Nepochybne existuje množstvo spôsobov, ako písať a ako byť spisovateľom. Toto je ten môj.

 

Detektívna séria s vyšetrovateľom Wistingom v hlavnej úlohe bude vraj sfilmovaná. Ako to vnímate? Budete na filmovej verzii nejako spolupracovať?

Jørn Lier Horst: Áno, to je relatívna novinka. Mám z toho radosť, lebo produkčná spoločnosť, ktorá sa toho ujala, má za sebou veľmi dobré projekty. Neviem, čo z toho ste videli na Slovensku, ale robili napríklad detektívny seriál Wallander – švédsku aj americkú verziu, sfilmovali tiež trilógiu Milénium Stiega Larssona, ďalej krimisériu Beck podľa predlohy dvojice Sjöwallová a Wahlöö, knihy Lisy Marklundovej, seriál Varg Veum či Lovcov hláv od Joa Nesbøa. Sú to naozaj schopní ľudia. Mám k nim preto dôveru a verím, že to má potenciál. Aktívne sa však na sfilmovaní podieľať nebudem. Nemám na to čas. A možno dokážem napísať dobré a pútavé príbehy, ale dokázať dobre vyrozprávať príbeh vo filme, to je niečo úplne iné. Takže to s radosťou prenechám profesionálom. Budem však k dispozícii ako policajný konzultant, práve preto, aby bola zachovaná spomínaná pravosť a dôveryhodnosť príbehov, ktorá vychádza z práce policajta.

Píšete nielen pre dospelých, ale aj pre deti a mládež, hoci ste začínali práve románmi pre dospelých. Prečo ste sa neskôr rozhodli písať aj pre mladšieho čitateľa?

Jørn Lier Horst: Myslím, že mnoho spisovateľov sa skôr či neskôr ocitne v pozícii, že dostanú chuť znovu sa vrátiť k tomu, čo ich na dráhu spisovateľa vlastne úplne pôvodne priviedlo – teda k akejsi detskej radosti z čítania. Tak to aspoň bolo u mňa. Dostal som skrátka chuť napísať príbeh, aký by som ocenil ako dieťa, napísať to, čo ma ako dieťa bavilo čítať. A to boli napínavé príbehy. Americké detektívne série pre deti a mládež, ale napríklad aj knihy o detektívovi Kallem Blomkvistovi od Astrid Lindgrenovej. Takže som sa podobnú napínavú sériu pre mládež snažil vytvoriť aj ja. Napísal som tiež detektívnu sériu pre menšie deti, Detektívna agentúra č.2. Tá sa v Nórsku dokonca stala najpopulárnejšou knižnou sériou pre deti vo veku 6 až 9 rokov, čo ma veľmi teší. Hlavne ma však tieto knihy naozaj bavia. A hlavný dôvod, prečo to robím, je, že chcem, aby aj deti bavilo čítanie.

 

Prečo si myslíte, že je dôležité, aby deti čítali?

Jørn Lier Horst: Decká dnes pozerajú televíziu, hrajú počítačové hry… ale čítanie je o inom. Čítanie je o porozumení. Otvoriť knihu znamená otvoriť celý svet možností. A čím viac dieťa číta, tým lepšie dokáže rozumieť svetu okolo seba či klásť si o ňom otázky. Schopnosť čítať je možno to najdôležitejšie, čo môžeme deti naučiť. Verím tomu, že ak sa z našich detí stanú dobrí čitatelia, majú tiež omnoho väčšie šance uspieť v živote ako takom.

 

Je pre takéto vznešené ciele vhodný práve detektívny žáner?

Jørn Lier Horst: Napínavé príbehy u detí fungujú veľmi dobre – majú v sebe záhadu, ktorá prebúdza prirodzenú zvedavosť. Chcú zistiť odpovede, vylúštiť hádanku, a preto čítajú ďalej. A čím viac čítajú, tým sú v tom schopnejší, rozširuje sa im slovná zásoba, zlepšujú sa v čítaní s porozumením… Detektívne knihy sú pre mňa tiež výborným prostriedkom na sprostredkovanie niektorých podstatnejších otázok. Je jednoduchšie deťom formou príbehu sprostredkovať niečo o ľudských hodnotách, o rovnosti, o slobode, o právach a zákonoch, o správnom a nesprávnom. V detskom vývoji je veľa javov, ktoré takmer automaticky zapadajú do detektívneho príbehu.

 

Mnohí si myslia, že je jednoduchšie písať a tvoriť pre deti než pre dospelých. Ako to vnímate vy?

Jørn Lier Horst: V podstate súhlasím, je jednoduchšie písať pre deti. Ale je to tak najmä preto, lebo detské knihy sú kratšie. Takže zápletky sú jednoduchšie, príbeh nemá toľko vrstiev, toľko vedľajších línií. V príbehu pre deti nie je toľko podtextu, toľko jednotlivostí, ktoré sa vynárajú. Preto je to jednoduchšie, aspoň pre mňa. Zároveň však môže byť náročné písať jednoducho. Takže by som nepovedal, že je to vyslovene ľahké. Ale ľahšie ako pre dospelých, to áno. Je to aj preto, že deti nemajú toľko zábran ako dospelí. Bez váhania vbehnú do opusteného domu, nemyslia na následky, myslia si, že vedia všetko najlepšie a nepýtajú sa dospelých. Takže s detskými postavami sa omnoho ľahšie buduje napätie. To, čo v knihe pre dospelých môže pôsobiť ako klišé, je jednoduchšie predstaviť dôveryhodne v detskej knihe.

 

Prastarý otec hlavného hrdinu vašej série pre dospelých, Williama Wistinga, bol polárnik Oscar Wisting. Spolu s Roaldom Amundsenom ako prví na svete dosiahli aj južný,aj severný pól. Prečo ste si práve tento úsek histórie zvolili za súčasť svojho diela?

Jørn Lier Horst: Mnohí nevedia, kto bol Oscar Wisting, ani v Nórsku nie. Bol pravou rukou Roalda Amundsena, ktorý bol známy polárnik a hrdina. Wisting je teda taký neznámy polárny hrdina. A keď som vytváral svojho literárneho hrdinu, Williama Wistinga, prepožičal som si niektoré vlastnosti tohto skutočného. Do fikcie som tak prepašoval trochu faktov, keď som svojmu fiktívnemu hrdinovi vymyslel skutočného praotca. Súvisí to aj s tým, že moja prvá kniha bola inšpirovaná skutočnou, doteraz neobjasnenou vraždou, jednou z najbizarnejších v nórskej kriminálnej histórii. Na tomto základe som potom vytvoril vlastný príbeh. Takže aj tento prvý román je tak trochu zmesou faktov a fikcie, rovnako ako jeho hlavný hrdina. Oscar Wisting sa rovnako ako William Wisting narodil a vyrastal v Larviku, ktorý je dejiskom mojich kníh a kde existujú aj skutoční potomkovia skutočného Wistinga. V prvom rade mi však šlo o prenos vlastností zo skutočného hrdinu na fiktívneho hrdinu. Nechcel som osamelého človeka, ktorý prípady rieši popritom, ako chľastá. Ako hlavného hrdinu som jednoducho chcel skutočného policajta, takého, akých sám poznám z bežnej pracovnej reality. A to je práve niekto ako William Wisting – alebo Oscar Wisting. Niekto, koho takmer nikto nepozná, ale kto je skrátka tam, kde ho treba a postará sa o to, aby sa práca urobila. Takého, ktorý veci nerobí pre slávu, ale preto, lebo ich urobiť treba. Oscar Wisting sa nachádza len na málo fotografiách a ani v knihách ho nespomínajú často. Ale bol tam, kde ho bolo treba a postaral sa o to, o čo sa bolo treba postarať. A taký je aj môj hrdina.

Zhovárala sa Eva Lavríková
Rozhovor vyšiel v literárnej prílohe denníka Sme O knihách

Komentáre

späť

Anketa / Enkät

Ktorú autorku severského krimi máte najradšej?