A Good Book Guide dodáva: „Tento znepokojujúci román zobrazuje dôvody, prečo ľudia páchajú zločiny a zničujúci dopad, aký to má na ich životy.“

 

Keď diabol svieti na cestu,

človek to veľa nevidí.

 

Karin Fossum je autorkou mimoriadne úspešnej série detektívnych románov o inšpektorovi Sejerovi, za ktorú získala viacero prestížnych ocenení a vyslúžila si spomínanú povesť. V slovenčine už vyšli prvé štyri časti série, Evino oko, Neobzeraj sa, Kto sa bojí vlka a naposledy Keď diabol svieti na cestu.

 

Dvaja tínedžeri pohybujúci sa na hrane zákona sa zvyčajne zabávajú kradnutím kabeliek a peňaženiek. Zipp a Andreas si v jednom vyhrotenom prípade neuvedomia, čo spôsobili a pokračujú v dome staršej ženy. 

 

Irma má 60 rokov, žije osamelým životom bez lásky. Pokojne a bez toho, aby niekoho obťažovala...až do dňa, keď do jej krehkého života vstúpia Zipp a Andreas.

Situácia sa však uberie úplne iným smerom, ako očakávali. 

Zipp stojí vonku a čaká na svojho parťáka.

No Andreas sa nikdy nedostane von...

 

Ako je už pre Karin Fossum príznačné, sústredí sa v detektívke situovanej do malého mesta na opis toho, ako násilie dokáže zničiť náš bežný život a hľadá odpoveď, za akých okolností niekto prekročí pomyselnú hranicu a stane sa vrahom. 

Román Keď diabol svieti na cestu  má niekoľko vedľajších línií, vrátane Sejerovho osobného života, v ktorom sa objavuje nová žena a významnú úlohu zohrá aj jeho adoptovaný vnuk.

Za túto knihu získala Karin Gumshoe Award za najlepšiu európsku detektívku roka.

 

Prečítajte si krátky úryvok z novinky Keď diabol svieti na cestu:

„Nemôžeš zvaliť vinu na diabla,“ usmial sa Sejer.

„Nie?“

„Vari ho oficiálne nevylúčili z nórskej cirkvi? Ako neexis­tujúcu veličinu?“

„To je tá najväčšia chyba, akú sme spravili,“ povedal Skarre zamyslene.

„Prečo?“ vyzvedala Sara.

„Ak v neho neveríme, tak ho nespoznáme, keď sa náhle zjaví.“

„Chceš obviňovať diabla? Preboha. To by teda na súde vy­zeralo.“

„Nie, nie,“ Jacob pokrútil hlavou. „Skús sa na to pozrieť takto: stretávame sa s diablom stále. Otázka znie, ako naňho.“

Na okamih zmĺkol. „Vlastne ani neverím v diabla. Ale z času na čas zapochybujem. Napríklad, keď som videl Aniti­nu fotku. To, čo z nej ostalo. Alebo Robertovu tvár cez prie­zor cely. Je to dobrý človek.“