Mrazivé príbehy z drsného severu
späť

Temný severský triler Zabudnutí mŕtvi

01. 08. 2018
„Najlepší severský triler v tomto roku. Milý Lars Kepler, je nám ľúto, ale je to tak,“ napísal Expressen.

Temný triler, nepredvídateľný, vzrušujúci a skvele vystavaný. „Najlepší severský triler v tomto roku. Milý Lars Kepler, je nám ľúto, ale je to tak,“ napísal Expressen.
Je to príbeh o troch ženách a troch životoch, ktoré sa v jednej chvíli brutálne zmenia. Príbeh o zle, ktoré sa ukrýva za maskou dobra a vľúdnosti. Príbeh o chvíľach, na ktoré sú aj prísne zákony krátke...

Zabudnutí mŕtvi je fantastický triler švédskej autorky Tove Alsterdal. Dosiahla s ním veľký úspech po celom svete, preložili ho do dvadsiatich jazykov. Pôvodne mal byť aj sfilmovaný, ale producenti napokon vyhodnotili, že by bol príliš drahý.

Newyorčanka Ally sa márne snaží skontaktovať so svojím manželom, investigatívnym novinárom Patrickom. Mal by byť v Paríži a pracovať na svojej najnovšej reportáži o obchodovaní s ľuďmi a nekalých korupčných praktikách. Keď sú však Alline pokusy o kontakt stále márne, strach o manželov život ju prinúti konať.

Rozhodne sa odísť z New Yorku a nájsť ho. Jej pátranie sa čoskoro zvrhne na boj o vlastný život a zavedie ju do najtemnejších zákutí európskeho podsvetia. Do sveta, kde je ľudský život bezcenný a páchatelia sa nezastavia pred ničím, aby ich zločiny zostali ukryté a obete navždy zabudnuté...

Zabudnutí mŕtvi je znepokojivý triler od držiteľky ocenenia Najlepšie švédske krimi. Pohltí vás od prvej vety a vkročíte do temnoty, z ktorej len tak neuniknete. „Kniha má všetky znaky dobrej severskej detektívky – napätie, literárnu hodnotu, kritický pohľad na spoločnosť – no zároveň aj globálnu perspektívu. Je to medzinárodný triler najvyššej kvality,“ nechala sa počuť iná oceňovaná autorka severskej krimi Liza Marklundová.
Podľa Gunilla Wedding´ Norra Skane je autorka Tove  Alsterdal jednou z najlepších autoriek súčasných detektívok... ak nie dokonca jedna z najlepších súčasných autorov vôbec.

Nikto v skutočnosti nie je taký, ako sa tvári. A to, čo je vnútri, je tiež len maska, rovnako pravdivá alebo falošná ako to, čo je na povrchu...

Začítajte sa do knihy Zabudnutí mŕtvi:

Tarifa
Pondelok 22. septembra
3:34

Loď narazila na breh a výhľad cez malé okienko sa zmenil. Dlhé hodiny videla len mraky a sťažne iných lodí, teraz sa však v okne črtali obrysy mesta. Vonku bola ešte tma, no čoskoro malo svitať.
Keď vstávala, ľavou nohou jej prebehla ostrá bolesť. Nebola si istá, či sa jej točí hlava, alebo len cíti hojdanie vĺn.
„Medzi treťou-štvrtou,“ ozval sa skôr, než vyšiel z kajuty. Schúlila sa do kúta a sedela tak ticho, ako sa len dalo. „A las tres, quatro,“ povedal. „Esta noche.“ Spočiatku mu nerozumela, no keď zdvihol najprv tri, potom štyri prsty do vzduchu, ukázal na slnko a naznačil, ako zapadá, pochopila. Tma. Noc. A cesta preč. Preč odtiaľto.
Nemohla mu povedať, že stratila hodinky a pojem o čase. Že už bola pripravená na smrť. Na koniec v  čiernej prázdnote, kde nič také ako čas neexistuje.
Na podlahe kajuty ležal zrolovaný koberec. Bol červený a utkaný do elegantného vzoru. Nechápala, čo taký koberec robí na rybárskej lodi, keď by mal zdobiť kamennú podlahu nejakej nádhernej izby.
Keď majú takéto koberce na lodi, čo potom môžu mať doma? Pomyslela si, keď ho rozvinula. Potom sa doň zamotala a čakala.
Zvuky pomaly utíchli. Dunenie železa narážajúceho na asfalt, mužské hlasy, autá, ktoré naštartovali a zmizli v diaľke. Oblaky v západe slnka zružoveli a postupne všetky farby vystriedala ťaživá čiernočierna tma. Žiadny mesiac ani hviezdy, nič, o čo by sa mohla oprieť. Ako tichá modlitba, uistenie, že svet zostal rovnaký ako predtým.
Opatrne stlačila kľučku plechových dverí. Do nosa jej udrela vôňa mora a pach benzínu. Rýchlo prekročila vysoký prah, ticho za sebou zatvorila dvere a vyšla na palubu.
Očakávala tmu, no prekvapila ju prenikavá žiara svetlometu kdesi vysoko nad jej hlavou, ktorá osvetľovala celý prístav. Prikrčila sa a načúvala. Laná vŕzgali, keď sa loď hojdala na vlnách. Rinčanie reťazí, šumenie vody obmývajúcej brehy prístavu. A ľahký vietor. Počula bežné zvuky pokojnej noci, nič viac.
Chytila kotviace lano a pomaly, pomaličky sa priťahovala, až loď s tupým zadunením narazila o prístavisko.
Pod dlaňami zacítila drsný, kamenistý povrch. Pevnina. Zdravou nohou sa odrazila a  vyskočila na breh, no neudržala rovnováhu a pristála bruchom na kope zrolovaných rybárskych sietí. Všimla si, že o kus ďalej ležia podobné siete, prikryté hrubým kobercom.
Tak preto mal rybár na lodi ten koberec, pomyslela si. Chce ochrániť svoje siete pred dažďom, vetrom a zvieratami potulujúcimi sa po okolí a hľadajúcimi zvyšky rýb.
Prešlo niekoľko sekúnd, možno dokonca minút, no okrem vetra a pulzujúceho svetla majáka bolo všetko tiché a pokojné.
Zhlboka sa nadýchla a prikrčená sa rozbehla pozdĺž steny veľkého prístavného skladiska tak rýchlo, ako jej to boľavá noha dovolila.
Muž jej prstom na zemi načrtol plánik, ako má sledovať vonkajší múr a vyjsť z prístavu, pokračovať pozdĺž pobrežia, až sa dostane do mesta a napokon k autobusovej stanici. Odtiaľ sa mohla dostať do Cádizu, Algecirasu alebo Malagy. O meste Cádiz už počula.
Zakopla o niekoľko rúr a ich rinčanie sa hlasno nieslo medzi kamennými stenami. Rýchlo sa prikrčila za jeden z kontajnerov a čakala Čo ak ma sledujú, pomyslela si a napínala sluch. Nesmie sa dať oklamať tichom a zdanlivým pokojom. A vlastne tu vôbec nevládlo také ticho. Počula, ako vlny narážajú do kamenných múrov, a vietor, ktorý kdesi blízko prehýbal tenký plech. No nezachytila žiadne kroky a dúfala, že nikto nesledoval tie jej.
Pozrela na svoje bosé nohy. Jej topánky pohltilo more, rovnako ako sukňu a sveter. Teraz mala na sebe veľkú zelenú bundu, ktorou bola prikrytá, keď sa prebrala na palube rybárskej lode. Neskôr v kajute našla uterák a zaviazala si ho okolo bedier ako sukňu.
Kapucňu si stiahla hlbšie do čela, opatrne preliezla cez hromadu železných výstuží, opäť sa prikrčila, prebehla posledný kus cesty a skryla sa za kopu prázdnych plastových fliaš.
Tu sa prístav končil a ona sa ocitla v pasci. Všade navôkol sa týčili hrubé múry a pred sebou mala dva metre vysokú bránu. Cez úzke škáry videla časť ulice a zopár kvitnúcich rastliniek, ktoré sa predrali cez diery v asfalte. V diaľke sa črtala masívna kamenná silueta hradnej zrúcaniny.
Boľavo žmúrila v ostrej, žltej žiare lampy. Snažila sa vidieť jasne, ale v nadchádzajúcom úsvite, keď už nebola tma, no slnko ešte nevyšlo, to vôbec nebolo ľahké. Pálili ju oči, no keby ich zatvorila, prepadla by sa do prázdnoty. Už dávno sa poriadne nevyspala.
Kľakla si a  robila presne to, čo sa naučila za posledné mesiace: pozorne sledovať okolie, všímať si každučký detail a dôkladne si naplánovať cestu.
Vtom to začula. Zvuk auta, ktoré sa blížilo zvnútra prístavného areálu. Vrhla sa na zem a takmer nedýchala. Reflektory ožiarili múr tesne pri jej nohách, fľaše a úlomky skla sa leskli v ich svetle. Až vtedy v múre zbadala schody vedúce nahor. Boli len kúsok od nej, biele, vysekané do kameňa. Bol to len okamih, potom sa okolie opäť ponorilo do pološera. Auto sa otočilo a vrátilo sa späť, odkiaľ prišlo.
Nezastalo, vďakabohu, nezastalo. Skôr než zahlo za roh a zvuk motora utíchol v diaľke, všimla si majáky na streche. Bolo to policajné vozidlo.

Pre Severskekrimi.sk Milan Buno, literárny publicista

Komentáre

späť

Anketa / Enkät

Ktorú autorku severského krimi máte najradšej?