Mrazivé príbehy z drsného severu
vydajte sa po stopách vraha!
späť

Brutálny Lovec králikov

13. 06. 2017
Joona Linna je vo väzení a v uliciach vyčíňa brutálny Lovec králikov...

Autorská dvojica Lars Kepler opäť raz dokázala, prečo patria k tomu najlepšiemu, čo sa u nás zo severského krimi prekladá.
Lovec králikov je dobre zamaskovaný, a jeho psychológiu – tak ako celú príbehovú líniu – autori geniálne prepracovali. Nenechajú vás ani na okamih vydýchnuť – čaká vás vražda ministra, vzostupy a pády televízneho šéfkuchára, aj tajný spolok z minulosti, ktorý musí pykať za činy, ktoré napáchal.

Ak sa v telefóne ozve detský hlas odriekavajúci básničku o králikoch,
začnite sa báť o svoj život!

Je tu ďalšia nadupaná novinka od autora bestsellerov Hypnotizér, Zmluva podľa Paganiniho, Svedkyňa ohňa, Uspávač, Stalker, Ihrisko.
Lars Kepler a jeho Lovec králikov vás vtiahne a uspokojí aj tých najväčších fanúšikov severskej detektívky.

Nekompromisný komisár Joona Linna si vo väzení odpykáva trest za svojvoľný postup pri riešení predošlého prípadu. Jeho kolegyňa Saga Bauerová, komisárka švédskej bezpečnostnej služby na boj proti terorizmu, spolupracuje na vyšetrovaní vraždy švédskeho ministra zahraničia, ktorá sa udiala v Štokholme za mimoriadne kompromitujúcich okolností.

Najväčším problémom polície však nie je iba hroziaci škandál, ale zistenie, že kriminalisti majú do činenia so zvláštnym typom sériového vraha. Saga Bauerová je presvedčená, že pri pátraní po ňom sa nezaobídu bez Linnových skúseností.

Stredobodom strhujúceho deja sa nechtiac stáva televízna kuchárska hviezda Rex Müller, a to v čase, keď sa konečne chystá na dovolenku so synom Sammym. Pokojné týždne sa zmenia na boj o holý život.

Joona Linna so Sagou Bauerovou musia spolupracovať tajne. Vedia, že vraha treba zastaviť čo najskôr, lebo hoci obetí pribúda, ešte ani zďaleka nepovedal posledné slovo. Surovo, krvavo, bez najmenších zábran, pomstychtivo a neústupne Lovec králikov kráča za svojím zvráteným cieľom.

 

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Lucia Vráblicová:

 

Lars Kepler je pseudonym spisovateľskej dvojice, ktorú tvoria manželia Alexander Ahndoril a Alexandra Coelho Ahndorilová. Meno Lars si zvolili podľa autora slávnej trilógie Millennium Stiega Larssona a priezvisko podľa významného nemeckého astrológa Johannesa Keplera.

Krimiromány s komisárom Joonom Linnom – Lovec králikov je už šiesty – zaznamenali nezvyčajný čitateľský úspech. Doteraz sa predalo vo svete viac než päť miliónov výtlačkov.
Lars Kepler opäť vytvoril hutnú a desivú atmosféru, ako to vie len táto dvojica. Napätie cítite už len z toho, že ktosi kráča po nalakovaných parketách...doslova sa vám zažiera pod kožu, naskakujú vám zimomriavky a vy čakáte každú sekundu, že sa to udeje.

Začítajte sa do severskej detektívky Lovec králikov:

Hladká vodná hladina v otvorenej zátoke sa zavčas rána leskla ako naleštená oceľ. Luxusné vily ešte zahaľovala hmla, z ktorej ponad vysoké ploty a konáre stromov prebleskovalo osvetlenie bazénov a záhrad.

Po ceste lemujúcej pobrežie kráčal opitý muž s fľašou vína v ruke. Zastavil sa pred bielym domom s veľkou presklenou fasádou, poskytujúcou výhľad na zátoku. Starostlivo postavil fľašu doprostred cesty, preliezol priekopu a vzápätí aj čierny železný plot a vstúpil na ohradený pozemok.  

Na neistých nohách prešiel po trávniku, potácajúc sa zastal a zízal na obrovské okná, v ktorých sa zrkadlilo osvetlenie altánku aj tmavé obrysy nábytku v dome.

Pohol sa k domu, cestou zakýval asi polmetrovému hlinenému záhradnému trpaslíkovi, obišiel stĺpik, potkol sa na drevenej verande, udrel si koleno, no podarilo sa mu nespadnúť.

Voda v bazéne sa leskla ako zaliata bledomodrým sklom.

Muž sa neisto postavil na okraj bazéna, stiahol si zips a začal doň močiť, po chvíli sa vrávoravo otočil k záhradnému nábytku vo farbe námornícka modrá a prúd moču namieril na epedy, kreslá a okrúhly stolík.

V chladnom vzduchu sa parilo z moču.

Zatiahol si zips a zbadal bieleho divokého králika, ako sa mihol na trávniku a zmizol v húštine kríkov.

Muž s úsmevom vykročil naspäť k domu, minul verandové dvere, oprel sa o stĺpik, potom zišiel na trávnik, tam sa zastavil a obzrel.

Zahmleným mozgom sa pokúšal pochopiť, čo to práve vidí.

Zízajúceho muža v čiernom s čudesným tvarom hlavy.

Zvláštna postava mohla byť v dome, ale aj vonku a pozorovať jeho odraz v skle.

 

1

Piatok dvadsiateho šiesteho augusta

Z tmavej oblohy ticho husto mrholilo. Tlmený svit z budov siaha asi tridsať metrov nad strechy. Vládlo bezvetrie, takže osvetlené kvapôčky nad domami Djursholmu vyzerali ako strecha z oparu.

Hneď pri lesklej vode zátoky Germaniaviken stojí rozľahlá vila.

V tejto chvíli v nej po parketách napustených fermežou a pokrytých perzským kobercom ostražito ako zviera kráča mladá žena. 

Volá sa Sofia Stefanssonová.

Nepokoj ju núti registrovať každučký detail.

Na operadle pohovky leží čierny diaľkový ovládač. Ktosi ho omotal priesvitnou lepiacou páskou, aby z neho nevypadávali batérie. Na sklenom stole zostali okrúhle odtlačky po pohároch. Na strapcoch obrovského koberca sa zachytil kúsok použitej náplasti.

Podlaha za Sofiou praskala, akoby sa ktosi zakrádal po izbe.

Na vysokých podpätkoch aj svalnatých lýtkach sa jej leskli kvapôčky vody, zafŕkala sa pri chôdzi po kamenistom chodníčku. Nohy mala vytrénované, hoci s futbalom skončila už pred dvoma rokmi.

Pred mužom, ktorý ju čakal, skrývala v dlani slzotvorný sprej. V duchu si opakovala, že v tejto situácii sa ocitla dobrovoľne, má ju pod kontrolou a je tu z vlastnej vôle.

Muž, ktorý jej otvoril dvere, stál pri kresle a bezostyšne si ju premeriaval.

Sofia má súmernú tvár, líca mladistvo okrúhle, na sebe modré šaty bez rukávov. Od krku až na prsia sa vinie rad drobných gombíkov. V rytme zrýchleného tepu jej v jamôčke pod krkom poskakovalo drobné zlaté srdiečko na retiazke.

Uvedomovala si, že ešte vždy by sa mohla ospravedlniť, že sa necíti dobre a radšej sa vráti domov. Možno by ho to naštvalo, ale určite by to akceptoval.

Muž pri kresle na ňu vrhol pohľad smutného hladného psa. Nepríjemný pocit strachu jej skĺzol do žalúdka.

Odrazu sa jej zazdalo, že ho už kdesi videla, že by to mohol byť nejaký vysoko postavený šéf, ktorý sa jej priplietol do cesty na niektorom pracovisku, alebo otec bývalého spolužiaka.

Sofia zastala pred mužom a usmiala sa. Uvedomovala si, ako rýchlo jej bije srdce. Rozhodla sa udržiavať odstup, kým neodčíta všetko z jeho pohybov a spôsobu reči.

Jeho ruka zvierajúca opierku kresla nenaznačovala sklony na násilie, nechty mal pestované, udržiavané a obrúčku poznačenú dlhoročným manželstvom.

„Pekný dom,“ ozvala sa a odhrnula si z tváre ligotavý prameň vlasov.

„Ďakujem,“ odvetil a pustil operadlo kresla.

Nemal oveľa viac než päťdesiat rokov, no pohyboval sa ťažkopádne ako starý človek v známom prostredí.

„Priviezla si sa taxíkom?“ opýtal sa a sťažka prehltol.

„Áno.“

Opäť zavládlo ticho, vtom pondusové hodiny v ktorejsi priľahlej miestnosti tlmene odbili pol.

Z rozkvitnutej ľalie vo váze nezvučne spŕchol šafranovočervený prášok.

Sofia v dosť mladom veku pochopila, že ju priťahuje sex. Užívala si obdiv, pocit výnimočnosti, ale nikdy sa naozajstne nezaľúbila.

„Nestretli sme sa už niekde?“ overovala si.

„Na to by som nezabudol,“ usmial sa neradostne.

Muž mal riedke sivoplavé vlasy začesané dozadu, ochabnutú tvár poblednutú, čelo mu pretínala hlboká vráska.

„Si zberateľ?“ kývla k stenám.

„Zaujímam sa o umenie,“ odvetil.

Spoza okuliarov s rohovinovým rámom ju sledovali svetlé oči. Odvrátila sa, slzotvorný sprej nenápadne šuchla do kabelky a podišla k veľkému obrazu v zlatom ráme.

Nasledoval ju a zastal v tesnej blízkosti, dýchal nosom. Sofia sa mykla, keď zdvihol ruku, aby ukázal na maľbu.

„Devätnáste storočie... Carl Gustaf Hellqvist,“ vysvetľoval. „Zomrel mladý, mal ťažký život, prežil veľa bolesti, navyše elektrické šoky... ale bol to fantastický umelec.“

„Fascinujúce,“ zatiahla potichu.

„Aj podľa mňa,“ prikývol muž a pohol sa do jedálne.

Sofia vykročila za ním, hoci ju mátal nepríjemný pocit, že ju vlákali do pasce, že dvere sa za ňou ospalo, pomaly zatvárajú, ozubené koleso sa neúnavne krúti a centimeter za centimetrom zužuje únikovú cestu.

Obrovskú miestnosť s členenými oknami s výhľadom na vodu zariadili niekoľkými jednofarebnými sedacími súpravami a skrinkami s vysokým leskom.

Na oválnom jedálenskom stole si všimla dva poháre s rubínovočerveným vínom.

„Môžem ťa pozvať na čašu vína?“ otočil sa k nej.

„Radšej by som si dala biele, ak máš,“ navrhla, lebo sa obávala, že sa ju pokúsi nadrogovať.

„Šampanské?“ nespúšťal z nej zrak.

„Rada,“ prikývla.

„Tak fajn, dáme si šampus,“ rozhodol.

Keď sa človek ocitne v cudzom byte, býva opatrný, lebo v hociktorej miestnosti môže byť prepadlisko, ktorýkoľvek predmet sa môže zmeniť na zbraň.

Preto Sofia uprednostňovala hotel, lebo tam vždy jestvovala možnosť, že keby volala o pomoc, niekto ju začuje.

Kráčala za ním do kuchyne, keď začula čudný, veľmi vysoký tón. Jeho zdroj však nevedela lokalizovať. Muž akoby ho nevnímal, zato Sofia sa zarazila, obzrela sa k temnému oknu a práve sa chystala čosi povedať, keď sa ozvalo šťuknutie, ako keď do pohára spadne kúsok ľadu.

„Si si istý, že v dome nikto nie je?“ opýtala sa.

V duchu si povedala, že ak sa čosi stane, rýchlo sa vyzuje a pobeží k vchodovým dverám. Nepochybovala, že je oveľa hybkejšia než on, a ak sa rozbehne a kabát nechá na vešiaku, určite mu ujde.

Postávala na prahu kuchynských dverí a sledovala, ako z chladničky na víno vyberá fľašu šampusu Bollinger. Odzátkoval ju, ponalieval do dvoch pohárov zvonovitého tvaru, chvíľu počkal, kým vyšumí pena, dolial a vykročil k Sofii.

 

2

Sofia ochutnala šampanské. Ústa jej naplnila jemná aróma a počula, ako v pohári tichučko šumia bublinky. Čosi – pravdepodobne srnka či niečo podobné – ju však nútilo znova sa obzrieť ku kuchynským oknám. No za nimi panovala tma. Zrkadlili sa v nich obrysy nábytku a mužov chrbát, hladký povrch lavice, držiak na nože a sklená misa s citrónmi.

Muž znova zdvihol čašu a napil sa, a keď sa gestom obrátil na ňu, ruka sa mu jemne zachvela.

„Trochu si rozopni šaty,“ požiadal.

Sofia dopila šampanské, na okraji pohára si všimla odtlačok rúžu, postavila ho na stôl a mäkkým pohybom uvoľnila gombíček z prvej dierky.

„Máš na sebe podprsenku,“ ozval sa muž.

„Áno,“ rozopínala si druhý gombík.

„Veľkosť?“

„Šesťdesiat C.“

Muž sa na ňu zadíval s úsmevom, pri ktorom Sofii vyrazil pod pazuchami pot.

„Aké máš nohavičky?“

„Bledomodré hodvábne.“

„Smiem ich vidieť?“

Zaváhala a on si to všimol.

„Prepáč,“ zareagoval okamžite. „Idem na to príliš zostra? Prirýchlo?“

„Iba by sme mali najprv vybaviť financie,“ pokúšala sa, aby to znelo rozhodne a prirodzene.

„Chápem,“ prikývol odmerane.

„Vždy je výhodnejšie začať...“

„Dostaneš svoje peniaze,“ skočil jej do reči jemne podráždeným tónom.

Stretnutia so štamgastmi bývajú jednoduché, zavše dokonca príjemné, ale z nových zákazníkov býva hrozne nervózna. Vždy si predstaví, čo všetko by sa mohlo stať, a spomenie si na všetko, čo už zažila. Napríklad na otca dvoch detí v Täby, ako ju pohrýzol do krku a zamkol v garáži.

Inzeráty uverejňuje na Ružových stránkach a na Štokholmské dievčatá.se. Takmer všetci, čo ju kontaktujú, sú neseriózni chlapi. Ide im najmä o vulgárnosti, ponuky na úžasný sex či surové vyhrážky, o znásilnenie a krutý trest.

Pri nadviazaní korešpondencie sa vždy spolieha na pocity v žalúdku. V tomto prípade dostala ponuku, veľmi dobrú, dosť konkrétnu, ale nie neúctivú. Pisateľ sa podpísal ako Wille, mal utajené telefónne číslo a býval na vychytenej adrese.

V treťom maile jej oznámil, čo s ňou chce robiť a koľko je ochotný zaplatiť.

Vnímala to ako varovanie.

Lebo ak čosi znie veľmi dobre, niečo nie je v poriadku. V tomto svete totiž nejestvujú výherné žreby, a keby aj, lepšie je premeškať fantastický obchod, než sa vystaviť riziku.

A predsa je teraz tu.

Muž sa vrátil a podal jej obálku. Rýchlo prepočítala peniaze a vopchala si ich do kabelky.

„Stačí to, aby si mi ukázala nohavičky?“ opýtal sa.

Nenásilne sa usmiala, pomaly prekrížila paže a povytiahla si sukňu nad kolená. Podšívka pri dotyku s pančuchami jemne praskala. Keď mala šaty na stehnách, pozrela sa naňho.

Pohľad jej neopätoval, a keď váhavo vytiahla šaty po driek, zízal jej medzi nohy. Pod pančuchovými nohavicami telovej farby sa zaligotal jemný hodváb nohavičiek.

„Si vyholená?“ opýtal sa vzrušene.

„Depilovaná voskom.“

„Všade?“

„Áno,“ odvetila prosto.

„Nebolí to?“ zaujímal sa.

„Človek si zvykne,“ mykla plecom.

„Ako na všeličo v živote,“ šepol.

Spustila šaty, ako si ich uhládzala na stehnách, zároveň si zotrela z dlaní pot.

Napriek tomu, že peniaze dostala, opäť sa jej zmocňovala nervozita.

Zrejme to súviselo s výškou sumy.

Zaplatil päťkrát viac než hociktorý iný klient.

V maile vysvetlil, že platí navyše za diskrétnosť a špeciálnu požiadavku, no suma aj tak vysoko prekračovala rozumnú mieru.

Keď opisoval, čo by s ňou chcel robiť, nevidelo sa jej to nebezpečné.

Spomenula si na muža s bojazlivým pohľadom, ktorý si obliekol maminu spodnú bielizeň a žiadal ju, aby ho kopla do rozkroku. Zaplatil jej, aby sa naňho vymočila, keď sa bude na zemi zvíjať od bolesti, ale to nezvládla, schmatla peniaze a ušla.

„Človeka vzrušuje kadečo,“ prehodil Wille s rozpačitým úsmevom. „Ale nikoho nemožno nútiť... takže treba platiť. No nerátam s tým, že by sa ti páčilo, čo robíš.“

„Ako kedy, ale ak je muž ohľaduplný, viem si to užiť,“ zaklamala.

Hoci Sofia v inzeráte zaručovala úplnú diskrétnosť, predsa len používala akúsi bezpečnostnú poistku. Viedla si denník, do ktorého si zaznamenávala všetky mená a adresy osôb, s ktorými sa stretla, aby ju mohli vypátrať, keby sa náhodou stratila.

Navyše Wille bol raz zákazníkom Tamary, a to krátko pred tým, než opustila svet eskortných dievčat, vydala sa a presťahovala do Göteborgu. Sofia bola presvedčená, že keby sa správal zle, Tamara by na fórum dievčat poskytujúcich sexuálne služby zavesila varovanie.

„Nechcem, aby si ma pokladala za odporného a odpudzujúceho,“ muž vykročil k nej. „Teda... si neuveriteľne pekná a mladá... viem, ako vyzerám, v tvojich rokoch som aj ja vyzeral dobre, ale...“

„Vyzeráš dobre,“ ubezpečila ho.

Sofia si spomenula, koľko ráz počula, že eskortné dievča musí byť aj psychológom, no muži, s ktorými sa doteraz stretla, väčšinou neriešili nič osobné.

„Pôjdeme do spálne?“ prirodzene navrhol muž, ktorý sa predstavil ako Wille.

 

Milan Buno, literárny publicista

 

Komentáre

späť

Anketa / Enkät

Ktorú autorku severského krimi máte najradšej?