Mrazivé príbehy z drsného severu
späť

Pátranie na temnom ostrove

27. 11. 2017
Skvelý psychologický triler, v ktorom je dej poznačený temnými postavami, paranojou a hrozivými udalosťami. Máte na taký chuť?

Odporúčame!
Naozaj vynikajúca severská detektívka pre milovníkov ponurých príbehov, ktoré vám vlezú pod kožu... „Bakkeid má výnimočný jazyk, dokáže pútavo vykresliť nebezpečenstvá ukrývajúce sa v hlbinách mora i v hlbinách človeka. Na jeho románe je niečo klasické: či už ide o dej alebo galériu hlavných a vedľajších postáv,“ napísal o tejto novinke Arbeiderblad.

„V celom Nórsku niet nikoho, kto by tak majstrovsky opísal mŕtvolu hnijúcu v mori,“ myslí si prestížny nórsky Dagbladet.
Reč je o Heine Bakkeidovi, ktorému v slovenčine vychádza kniha Zajtra mi budeš chýbať.

Thorkild Aske je vydedenec.
Bývalého policajného vyšetrovateľa práve prepustili z väzenia, kde si odsedel trest za zabitie. Jeho najbližší majú dosť starostí sami so sebou a o neho sa zaujíma len jeho psychiater, ktorý ho zásobuje tým jediným, čo mu pomáha prežiť: tabletkami proti úzkosti.

Pod tlakom okolností sa ujíma prípadu nezvestného mladíka a vydá sa po ňom pátrať na malý ostrov s majákom. Blíži sa zima, k pevnine sa valia búrky a Thorkild má na temnom sychravom severe problém rozlíšiť realitu a stihomam.

Rýchlo si uvedomí, že mladíkovo zmiznutie nebola nešťastná náhoda a aj to, že vlastne pátra už iba po jeho tele. Miestni policajti mu nemienia pomôcť, on je však odhodlaný zistiť pravdu o tom, čo sa stalo, aj napriek tomu, že sa neustále potkýna o prízraky svojej minulosti.

Heine Bakkeid je nórsky spisovateľ, ktorý je doma známy predovšetkým vďaka svojim románom pre tínedžerov. Otec troch detí (a pôvodne systémový programátor) si svoje publikum získal sériou, ktorú sám žánrovo zaradil medzi „niečo ako historický horor a detektívka zároveň“.

Zajtra mi budeš chýbať je jeho najnovšou knihou a prvým románom pre dospelých. Svojou pochmúrnou atmosférou, stupňujúcou sa paranojou a hodnoverne vykreslenými postavami zosobňuje to najlepšie, čo nám škandinávska žánrová literatúra v uplynulých rokoch ponúkla.

Začítajte sa do novinky Zajtra mi budeš chýbať:

Stavanger je mesto s mäkkými psími hovnami. Trčia z chodníkov ako malé asfaltové hríby a takýmto skurveným spôsobom prepožičiavajú uliciam svojím drobným pričinením nádych rôznych odtieňov hnedej.
Prekročím ďalší hríbik, náhlim sa po Pederovej ulici do centra. Predtým sídlil Aetat, úrad, kde pomáhajú nezamestnaným nájsť opäť prácu, v kancelárii s veľkými oknami na prízemí budovy. Bol z neho výhľad na ulicu Klubbgata a jazero Breiavatnet. Okoloidúci sa obtierali pohľadom o úbožiakov, čo sa zúfalo pokúšali ukryť pred susedmi a známymi za rastlinami v plastových črepníkoch, za stienkami predeľujúcimi kancelárie a za tienidlami lámp, zatiaľ čo museli úradníkom vysvetľovať, prečo prišli o prácu. Odkedy som bol naposledy v meste, presunulo sa toto predstavenie, kde hrali hlavnú rolu antispoločenské indivíduá, na inú adresu, zmenilo meno. Presťahovali sa do tradičnejšie zariadených priestorov neďaleko.
Zoberiem si z automatu poradové číslo a usadím sa na červenú pohovku v miestnosti bez okien a kyslíka. Pripomína mi to tam bunker nad úrovňou zeme. Z klientely úradu sála smrad potu, nôh a všeobjímajúci zápach prehry. Omráči zmysly človeka v tom momente, ako prekročí prah. Navzdory množstvu ľudí okolo mňa tu vládne takmer absolútne ticho. Narúša ho len monotónne šumenie a ťukanie do klávesníc.
„Tridsaťosem?“
Referentka Úradu práce vyzrie z otvorených dverí a poobzerá sa po čakárni. Keď sa ocitnem dostatočne blízko, okamžite mi unavene stisne ruku a naznačí mi, aby som vošiel dovnútra.
„Volám sa Iljana,“ predstaví sa so silným východoeurópskym prízvukom a zvezie sa na stoličku. „Nech sa páči, posaďte sa.“
„Ďakujem,“ odvetím a sadnem si.
Iljana si čierne nepoddajné vlasy zviazala na zátylku do uzla.
Má na sebe svetlosivý kostým s veľkými čiernymi gombíkmi, aké kedysi prišívali ako oči na plyšové medvedíky.
„Ako vám môžem pomôcť?“
Nadiktujem jej rodné číslo. Iljana odvráti tvár a vyťuká ho do klávesnice.
„Thorkild Aske?“
„To som ja.“
„Už ste sa niekedy predtým registrovali ako záujemca o zamestnanie?“
„Nie.“
Podávam jej list od sociálneho kurátora zo stavangerského väzenia.
Iljana sa skloní nad stôl, nahne sa k obrazovke počítača a začne čítať. Keď dočíta, pousmeje sa. Má drobné zuby, neprirodzene malé, vyzerajú detsky – a oči rovnako sivé ako kostým.
„Nuž, Thorkild,“ vyhlási a zloží si ruky do lona. „Sociálny kurátor píše, že ste sa rozhodli prijať medziodborovú ponuku na pomoc, aby ste sa po odpykaní trestu jednoduchšie zaradili naspäť do spoločnosti. A to je dobre.“ Slovo dobre zdôrazní a opäť sa usmeje.
Prikývnem.
„Stretol som sa s probačným úradníkom. Pomohol mi nájsť byt, dal mi kontakt na psychiatra, všeobecného lekára, spísali sme spolu potrebné formuláre a dokumenty. Pomohli mi s vytvorením podporného tímu. Ľudí, s ktorými sa môžem porozprávať o minulosti a plánovať budúcnosť tak, aby som sa nevrátil na cestu zločinu. Povedal by som, že som stopercentne rehabilitovaný.“

Milan Buno

 

Komentáre

späť

Anketa / Enkät

Ktorú autorku severského krimi máte najradšej?