Mrazivé príbehy z drsného severu
späť

Sami sa ocitnú v ohrození života

07. 12. 2017
Börjlindovci a ich nové severské krimi Stále vládne mráz.

Nové severské krimi Stále vládne mráz je opäť vynikajúco podaná aktuálna téma vzrušujúcim spôsobom. Problém utečencov, nezákonný obchod s orgánmi, deti... Börjlindovci rozohrali niekoľko paralelných príbehov, ktoré šikovne pospájajú až po logický záver.

Jednej noci bezdomovkyňa Muriel ­natrafí v centre Štokholmu na plačúce dievčatko. Volá sa Folami, a podobne ako veľa iných detí, aj ona sem prišla na vlastnú päsť, úplne sama. Muriel ju odvedie na miesto, kde sama prechodne býva. Po nebezpečnom incidente sa tam však už neodvážia zostať, preto Muriel požiada o pomoc bývalého policajta a bezdomovca Toma Stiltona.

V Smålande našli zahrabané telo zavraždeného chlapca. Komisárka Mette Olsäterová a jej tím posilnený mladou vyšetrovateľkou Oliviou Rönningovou sa rýchlo presunú na miesto hrozného nálezu, aby čím skôr vyriešili obludnú vraždu. Neďaleko nachádzajú dýku s nápisom, ktorý naznačuje, že chlapec sa stal obeťou rumunskej zločineckej organizácie.

Stilton ponúka pomoc pri vyšetrovaní. Spolu s Oliviou ho vyšlú do Bukurešti, aby zistili čo najviac o chlapcovi aj možnom vrahovi. Keď sa začnú vypytovať a zbierať informácie, prídu na šokujúcu stopu – a sami sa ocitnú v ohrození ­života.

 

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Boris Farkaš:

 

Cilla a Rolf Börjlindovci patria medzi najskúsenejších švédskych scenáristov. Z ich dielne pochádzajú televízne detektívne seriály Hroby a Vraždy, ktoré ocenili diváci aj kritika. Sú autormi scenárov k vyše dvadsiatke filmov o vyšetrovateľovi Martinovi Beckovi.

Začítajte sa do novinky Stále vládne mráz:

Minule stála blízko a na biele plátenné nohavice jej vystreklo trochu krvi, preto sa dnes večer stiahla do úzadia. Vzduch okolo nej napĺňali vône neznámych rastlín a korenia, ale aj iné pachy, vlastne zápach krvi, terpentínu, cigaretového dymu a kyslastého potu. No už si na to zvykla. Lokál bol nabitý na prasknutie a jediné vetranie zabezpečovali úzke dvierka vedúce do uličky, tie však zostali zatvorené. Do miestnosti sa natlačilo najmenej päťdesiat ľudí. Obstali arénu a šírili svojský pach. Nečudo, že vzduch akoby oťažel.

Iba z nej sa šírila svieža vôňa prírodného mydla.

Muži v miestnosti, lebo okrem nej tam boli samí chlapi, boli oblečení takmer rovnako. Špinavé nohavice a tenké biele košele, na krkoch dvoch či troch starších mužov svietili červeno-modré šály. Viacerí mali na hlave biele klobúky s úzkou strieškou, podaktorí držali v ruke fľašu a popíjali. Hnedú domácu pálenku. Zo dva razy už zdvorilo odmietla ponuku na pár hltov, s ktorou sa na ňu obracali muži okolo nej. Zakaždým na ňu žmurkli a vyčarovali úsmev, pri ktorom odhalili preriedené zuboradie.

A potom si sami dožičili poriadny hlt.

Trochu sa vystrela, hoci bola vyššia než väčšina osadenstva v lokáli, takže na špičkách pohodlne dovidela dopredu. Pozerala sa na prvého kohúta. Podľa rukou napísanej ceduľky, čo nad hlavu zdvihol jeho majiteľ, sa volal Black Killer. Bol to veľký čierny kohút s hrdým hrebienkom a niekoľkými silnými červenými pierkami na krídlach. Vypustili ho do okrúhlej arény. Jeho nástup sprevádzala kakofónia hlasov v jazyku, čo sa naučila rozoznávať. Znela tam tagalčina, ale aj spevavé zvuky cebuánčiny a nárečia bikol.

Teraz do arény vpustili druhého kohúta. Red Alerta. Rovnako mocného a pyšného, ako bol prvý, rovnako krásne sfarbeného a bojovne naladeného. V žltom svetle sa mu zaleskli dlhé ostrohy. Bankovky v rukách chlapov pri aréne rýchlo menili majiteľa. Aj dnes v noci budú niekoľkí ľudia menej chudobní, väčšina však utopí žiaľ v hnedej pálenke.

Stavila na Red Alerta.

Bol to omyl.

Kohúty niekoľko sekúnd krúžili okolo seba, dodržiavali odstup, šušorili perie, aby zapôsobili či zastrašili protivníka, a odrazu zaútočili. Obaja naraz. Potom sa už nedalo rozoznať, ktorý je ktorý. Po aréne sa prevaľoval mrak kohútích pier, zobákov, ostrôh a hrebeňov. Vo vzduchu lietalo vyšklbané perie, šíril sa pach krvi a publikum hulákalo.

A potom sa to skončilo.

Red Alert ležal na chrbte vedľa nízkej drevenej obruby okolo arény, doďobané kohútie telo sa triaslo, krvácalo a jedna noha kŕčovito hrabala. Lokál sa naplnil jačaním, z ktorého sa nedalo rozumieť, čo sú výkriky radosti a čo nadávky. Iba tváre gániacich mužov prezrádzali, na koho stavili.

Keď z malej arény odstránili víťaza aj porazeného a zakrvavenú podlahu zasypali slamou, prišiel čas na druhý zápas. Ten ju však už nezaujímal. Prišla si staviť na Red Alerta, ale ten prehral.

Vyšmykla sa úzkymi dverami a zastala v tme. Pred ňou ležala úzka zablatená ulička, čo ústila do väčšej, vedúcej dolu k Muelle Pier i Puerto Galera, k jednému z množstva členitých pobrežných zákutí ostrova Mindoro. Vytiahla si škatuľku cigariet a zapaľovač.

„Cosmina.“

Otočila sa. Z dverí vychádzal zjazvený, dohneda opálený muž v bielom klobúku. V ruke držal mŕtveho kohúta. Patril jemu. Muž sa volal Ferdinand a patril k tým pár ľuďom, s ktorými sa tu stihla zoznámiť. Práve preto stavila na jeho kohúta.

„Pôjdeš sa so mnou najesť?“ opýtal sa.

Cosmina už vedela, že toto pozvanie je pre ňu česť. Mŕtveho kohúta vždy uvarili a zjedli, no na večeru pozývali iba vybraných hostí. V týchto končinách to nazývali jedlo porazených. No ona nerada jedávala neskoro večer. A už vôbec nie zviera, ktoré pred chvíľou roztrhalo iné zviera.

„Vďaka, Ferdinand, ale už musím ísť. Pozdravuj odo mňa rodinu.“

Ferdinand sa mierne uklonil a pozrel sa na Cosminu. Vysoká tmavovláska bola veľmi pekná, potvrdila to aj jeho manželka a on s ňou súhlasil.

„Mrzí ma, že Red Alert prehral,“ povedal.

„Aj mňa. Bol to parádny kohút. Tvoja strata je väčšia než moja.“

Ferdinand sa znova mierne uklonil a veľmi pomaly vykročil do tmy. Hľadela za ním, na jeho ohnutý chrbát a mŕtveho kohúta, čo mu ovísal z ruky. Nemala som to pozvanie prijať? prebleslo jej mysľou. Už len kvôli nemu. Zapálila si a vykročila opačným smerom, kde zaparkovala svoju trojkolesovú motorku. Do uličky zavial vietor od mora a aspoň trochu ochladil rozhorúčený vzduch. Tenká modrá blúzka sa jej lepila na telo, lebo vlhkosť a dusné teplo boli úmorné ešte aj v noci.

Kohútie zápasy? Vedela, že sú vlastne nedovolené, teda oficiálne, no úrady ich nezakazovali z jediného prozaického dôvodu – v zastrčených uličkách Puerto Galera neexistovali nijaké úradné osoby. Rozhodne nie v noci. V takomto čase sa úradné osoby držali doma, spali v náručí vlastných či cudzích žien. A to vedeli všetci. Preto sa pár nocí v mesiaci využívalo na zápasy.

Ako napríklad dnes.

Nasadla na trojkolku a naštartovala motor. Do tohto dopravného prostriedku sa priam zaľúbila. Zo všetkých strán bol otvorený, hore mal plátennú striešku, ktorá ju chránila pred dažďom, čo sa tu spúšťal aj niekoľkokrát za deň. Pri istej rýchlosti jazda pôsobila naozaj osviežujúco. Zaradila a práve zamierila k hlavnej ulici, keď sa z tmy pred ňou vynoril muž.

„Ahoj! Neodviezli by ste ma?“

Cosmine bolo jasné, že to nie je nikto z okolia. Dokonca to nebol ani Filipínec. Tento chlap bol prinajmenej taký vysoký ako ona, nakrátko vystrihaný a oblečený v peknej sivej bunde.

„Kam?“

„Do nejakého otvoreného baru.“

Na sedadlo trojkolky sa pohodlne zmestili traja ľudia, takže na nedostatok miesta sa nemohla vyhovoriť. Akosi sa jej však nepozdávalo miesto, kde jej položil otázku, ani čas. Bola hlboká noc a prihovoril sa jej v slabo osvetlenej zastrčenej uličke. Kto by stopoval na takomto mieste? Potiahla si z cigarety a fľochla na muža, potom zaňho, či tam nestoja ďalší chlapi, ale nikoho nevidela. Vyfúkla dym a v blate nohou zahasila ohorok.

„Naskoč si.“

Muž nasadol do trojkolky a stiahol sa k bočnej opierke, takže medzi nimi nechal polmetrovú  medzeru. Bola mu za to vďačná. Vyrazila po uličke a pri hlavnej ceste zastavila. Prefrčalo po nej zopár pestrofarebných taxíkov.

„Do ktorého baru chceš ísť?“ opýtala sa. „Je ich dosť napravo aj naľavo.“

„Ktorý mi odporúčaš?“

Cosmina nepatrila k znalcom barov. A keď sa už večer niekam vybrala, spravidla sa rozhodla pre rovnaké miesto – podnik s barom a reštauráciou, čo ležal pri pobrežnej ceste asi kilometer od jej domu. Bolo to dobré miesto s dobrým personálom. Zriedkakedy sa tu zjavili ľudia z inej štvrte. Police boli zásobené alkoholom rovnako ako v lepších hotelových baroch bližšie pri pláži, ibaže výrazne lacnejším.

„Poznám pri ceste jeden dobrý bar,“ povedala. „Je to mojím smerom, teda na sever.“

„Okej.“

Cosmina vyšla na hlavnú cestu a pridala toľko plynu, koľko sa len dalo. Vietor od mora jej strapatil vlasy a chladil tvár. Po ceste premávalo iba málo áut a takmer nijakí cyklisti. Cestu mala iba pre seba. Len čo vyšli z centra, zmizlo aj pouličné osvetlenie a tmu pretínalo iba svetlo jej trojkolky. Z času na čas jej do dráhy vbehol pes a donútil ju brzdiť, ale na to si už zvykla. Tunajšia oblasť sa len tak hemžila túlavými psami a mačkami. Po ľavej strane sa tiahla pláž, trochu ďalej na mori sa mihali svetlá lodí, čo vyplávali na nočný rybolov. Okolo ohníkov na pláži sa črtali postavy a skupinky ľudí. Väčšina z nich tu aj bývala, medzi palmami neďaleko vody, pod provizórnymi plechovými strieškami či plachtami z nákladniakov. Napravo sa krčili pestrofarebné drevené domy. V tých žili majetnejší obyvatelia, ktorí na trhu vlastnili pult, kde predávali nočný úlovok rýb či ráno pozbieranú úrodu ovocia a zeleniny.

„Volám sa Cosmina,“ ozvala sa po štvrťhodine jazdy.

„René.“

„Odkiaľ si?“

„Z Amsterdamu.“

Holanďan?

„Ako dlho si tu? Teda v Puerto Galere?“

„Pár dní. Je tu hrozne vlhko.“

„To je.“

„Vraj je to dobré na pleť.“

Za celý čas, čo im trvala cesta do baru, si viac slov nepovedali.

 

Milan Buno, literárny publicista

 

Komentáre

späť

Anketa / Enkät

Ktorú autorku severského krimi máte najradšej?